"Na exitenciu upírov je najviac podložených dôkazov, no napriek tomu v nás nikto neverí :["

Alanova smrť (1. časť)

12. října 2011 v 20:35 |  Elen Clyde
EVELYN
S Alanom sme sa rozhodli, že dnes pôjdeme do Prahy. Potrebuje si tam niečo vybaviť a ja aspoň môžem behať po obchodoch.
Po pár hodinách v nákupných centrách mi bolo jasné, že aj tak nič nekúpim a tak som sa vybrala za Alanom na námestie.
"Môžeme ísť?" spýtal sa, keď som sa odlepila od jeho pier.
"Ehm," odpovedala som a spolu sme vykročili smerom von z mesta. Vonku bolo dosť chladno, teda ak mám pravdu povedať, zdalo sa mi, že je minimálne 50 pod nulou, aj keď som to nejako nepociťovala ale Alan tvrdil, že mu to nevadí a že bude zábavnejšie ísť pešo a tak sme minuli autobusovú zastávku a vybrali sa do Bořanovic.
"Ale no ták, Alan, vlečieš sa ako slimák," smiala som sa mu a bežala asi 50 metrov pred ním. Akurát sme prechádzali cez miesto, kde zastrelili Alexa, Alanovho brata. Videla som to v jeho snoch. Na chvíľu zastal a porozhliadal sa okolo seba. Nemusela som mu to pripomínať, aby vyzeral zúfalo a trochu dezorientovane. Ako malý chlapec, ktorý sa stratil. Po chvíli sa otriasol, zasmial a rozbehol sa smerom ku mne. Zrazu sa pošmykol na zľadovatenej ceste. Okamžite som sa rozbehla k nemu ale skôr ako som ho stihla zachytiť, dopadol hlavou na kameň vedľa cesty (hádam jediný, ktorý tam bol). Okamžite som vykríkla jeho meno ale už ma nepočul. Kľakla som si k nemu a uhryzla ho do krku, raz, dvakrát, trikrát...ale nepomohlo to. Bola som zúfalá, videla som, že to nepomáha ale nechcela som tomu uveriť a chvíľami sa mi zdalo, že otvoril oči ale bolo to len zdanie. Zdvihla som ho zo zeme a odniesla do lesa. Po chvíli som našla malú jaskyňu a ukryla som sa tam. Položila som ho na zem, vyzliekla si bundu a zabalila som ho do nej. Sadla som si ku nemu a položila si jeho hlavu na kolená. Pozerala som sa cez otvor do jaskyne na tmavnúcu oblohu a čakala, kým sa Alan prebudí. Nie ak ale kým. Žiadne ak nie, on sa musí prebudiť. Jednoducho musí! Neznesiem ani pomyslenie na to, že by sa neprebudil. Budem čakať a keď sa prebudí budem tu, pri ňom. Budeme znova spolu...navždy. Predstavovala som si, ako si kúpime vlastný domček. Len nejaký malý, dvojposchodový s verandou, na ktorej bude stáť pohodlné kreslo. Založíme si vlastnú rodinu a na sviatky budeme chodiť k Elen a tráviť ich ako veľká šťastná rodina.
Lenže keď začalo svitať, bolo mi jasné, že sa už neprebudí. Tep som už ani nedokázala nahmatať a prestal dýchať. Cítila som sa vinná za jeho smrť. Keby som sa mu len neplietla do života, ďalej by študoval v Londýne, oženil by sa, mal by deti a bol by šťastný. Priala by som si, aby som mohla vrátiť späť čas. Radšej by som sama položila jeho ruku do ruky ľudskej ženy ako nechať ho umrieť kvôli mne. Prečo som bola taká blbá?! Myslela som si, že nám to vyjde, že my budeme šťastný. Som tá najväčšia krava, aká kedy existovala a vlastne si to aj zaslúžim. Za hlúposť sa predsa vždy platí príliš vysoká cena. Náš vzťah jednoducho nebol správny a toto je boží trest alebo ako to nazvať. Všetka tá bolesť a pálenie v očiach je presne to, čo si zaslúžim za jeho smrť. Nenávidím sa a nenávidím celý svet, že mi dovolil zabiť ho, dokonca nenávidím aj jeho, že ma opustil a nechal ma tu. Neznesiem to, nechcem tu už byť. Chcem odísť, chcem ísť s ním. Chcem, aby sme boli znova spolu. Chcem umrieť! Chcem sa zabiť! Vtedy sa mi v hlave zrodil plán ale musela som počkať do druhého dňa. Zrazu sa všetok smútok premenil na pokoj a túžbu byť znova s ním. Zasnenými očami som sa pozerala na oblohu a čakala na západ slnka. Počkala som, kým bude mesiac dosť vysoko na oblohe a vyniesla som Alana z jaskyne. Rozbehla som sa smerom ku Prahe a stále som myslela na svoj plán. Dúfala som, že vyjde. Konečne som dobehla na cintorín, kde bol pochovaný Alex (raz sme tam boli s Alanom zaniesť kvety). Presne som si pamätala, kde ten hrob bol a trafila by som tam kedykoľvek. Položila som Alana na vedľajší hrob a odsunula som platňu na tom Alexovom. Z hrobu sa okamžite vyvalil hnilobný pach a na chvíľu ma omráčil ale nevadilo mi to. Nič, čo bolo v tom hrobe mi už nemohlo ublížiť, prečo by na tom malo záležať?! Položila som Alana na Alexovu truhlu a ľahla si k nemu. Zasunula som späť ťažkú mramorovú platňu a ostala som s Alanom sama v úplnej tme. Jeho telo sa pomaly začínalo rozkladať, vedela som to podľa pachu. Za pár rokov sa aj z jeho tela bude valiť ten hnilobný zápach a po pár storočiach po ňom neostane ani spomienka. Toto bola posledná noc, ktorú som mohla byť s ním. Pritisla som si ho k telu, vdychovala vôňu jeho vlasov a čakala na ráno.
VOLTURIOVCI
Dvere sa otvorili a do veže vstúpil Felix. Pred sebou viedol dievča snedej pleti s dlhými čiernymi vlnitými vlasmi a maorským tetovaním na brade. Bola novorodená, Aro ju premenil len pred necelým mesiacom a jej oči žiarili sýtou krvavočervenou farbou. Maia bola úlovok z našej cesty do Tichomoria. Bola náhradou za Alice Cullenovú, ktorá sa k nám tvrdohlavo odmietala pridať. Oh, aké hlúpe dievča! Felix hodil Maiu na schody pred Arov trón a Aron okamžite vstal s nadšeným výrazom. Aro bol vášnivý zberateľ a niekedy ma to veľmi iritovalo, dokonca sme sa o tom hádali takmer celé storočie a teraz, keď už má celú armádu nadaných tomu už nevenujem ani jedinú myšlienku. On ich zbiera, ak porušia zákony, ja ich zabíjam. Maia medzitým vstala zo zeme a stála pred Arom so strachom v očiach. Felix jej musel násilím držať dlaň, aby jej Aro mohol čítať myšlienky. Dotkol sa jej ruky a zavrel oči.
"Interessante," povedal, keď ich znova otvoril, žiarili ako dve žiarovky. Ten pohľad som videl snáď miliónkrát, už ma nenadchýnal tak, ako to bolo keď sa Arova zbierka ešte len začala formovať ale to sú už tisícky rokov. Teraz sa mi skôr javil ako psychopat až príliš lipnúci na svojich exemplároch. Otočil sa k nej chrbtom a posadil sa späť do svojho kresla.
"Čo videla?" spýtal som sa apatickým hlasom.
"Jedna z Brian- Clydeovcov poruší zákon," prehovoril vysokým jasným hlasom.
"Mali sme ich zabiť už skôr. Je ich príliš veľa, príliš veľa nadaných. Sú nebezpeční," začal ma ovládať hnev.
"Čo urobí?" spýtal sa Caius.
"Vyjde na slnko a pokúsi sa zabiť dieťa v strede preplneného námestia. V Prahe zajtra poobede."
"Zabijeme ju a s ňou aj všetkých, ktorí sa nám postavia do cesty," povedal som odhodlane.
"Dobre, budeme hlasovať," povedal Aro. "Marcus?"
"Môj názor poznáš. Nesmieme pripustiť existenciu ničoho, čo by ohrozilo náš svet."
"Caius?"
"Nemáme na výber. Poruší zákon."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama