"Na exitenciu upírov je najviac podložených dôkazov, no napriek tomu v nás nikto neverí :["

Môj útek

5. září 2011 v 17:15 | Elen |  Elen Clyde
Nasledujúce dva dni ma všetci strážili ako oko v hlave a ani chvíľu ma nenechali samú. Snažila som sa tváriť čo najnormálnejšie, aj keď ma to stálo dosť veľa energie. Okrem udalostí posledných dní ma trápilo aj to, že Christopher sa ešte stále nevrátil z Volterry. Alex z toho bola tiež dosť na nervy a to trochu odviedlo pozornosť odo mňa. Inak sa všetci snažili tváriť, že je všetko tak, ako má byť ale ja som vedela, že nie je. Aj keď sa moje spomienky menili na nejasný zahmlený sen, niečo v mojej hlave mi nedovolilo zabudnúť a pokiaľ by som nezabudla, nemohla by som znova žiť. Vedela som, že už nič nebude ako predtým.
Jednu noc, šiel Aaron na chvíľu za chalanmi a ja som to už nevydržala. Asi som sa nervovo zrútila, ak je vôbec niečo také možné. Potrebovala som ujsť. Len sa rozbehnúť a už nezastať. Zo stolu som vytiahla čistý papier a načmárala som tam pár viet:
Prepáč Aaron ale musela som to spraviť. Už nič nemá význam a všetko je také zbytočné. Vtedy, v Prahe neumrel len Alan a Evelyn, umrela som s nimi. Som mŕtva, Aaron! Už to viac neznesiem, tú pretvárku, že všetko je v poriadku, že sa nič nestalo. Musím odísť, prepáč mi to. Nečakaj ma, neviem, kedy a či vôbec sa vrátim.
P.S. Prosím, povedz chalanom, že ich lúbim a pamätaj, že nech sa stane čokoľvek, budem ťa vždy milovať. A chcem ťa poprosiť ešte o jednu maličkosť, skúste sa spojiť s Christopherom a povedať mu, že ho prosím, aby sa vrátil domov, že je po všetkom.
Ešte raz prepáč.
Milujem ťa.
Elen
List som položila na posteľ a položila naň aj svoju obrúčku. Obliekla som si jeden zo svojich modelov- bolerko odhaľujúce brucho, šortky a čižmy na opätku do pol stehien, všetko vyrobené z koženky (kožu som používala veľmi nerada) a zdobené prackami a remienkami-, navrch som si natiahla dlhý kabát, do čižmy si strčila balík bankoviek zabalený vo vodotesnom obale a vyskočila som cez otvorené okno. Keď som sa ukryla v tieni stromov, ešte raz som sa pozrela do vysvieteného okna prázdnej izby.
"Vždy ťa budem milovať," zašepkala som potichučky a rozbehla sa na severozápad. Obehla som mesto a zamierila som späť ku kanálu La Manche. Preplávala som ho v najužšom bode, ďalej som pokračovala cez Francúzsko, Belgicko, Nemecko, Česko a Poľsko. V poľských lesoch som skolila veľkého medveďa. Urobila som to len z čistej potreby, neprinieslo mi to žiadne potešenie ale aspoň som mohla pokračovať v ceste. Ako som prekračovala ukrajinské hranice, začalo svitať. Bol to jeden z tých jasných neskorých zimných dní, kedy sa sneh začína pomaly roztápať a už-už to vyzerá, že za chvíľu bude jar. Väčšinou som sa na jar tešila, milovala som pozorovať, ako sa príroda mení, ožíva a prebúdza sa ale teraz bolo slnko len obrovskou žeravou guľou na oblohe a ja som bola jediná mŕtva súčasť toho všetkého, ktorá už nikdy neožije. Bola som príliš apatická, príliš mimo na to, aby som si to mohla vychutnať. Napriek môjmu psychickému stavu som vedela, že bežať cez osídlené oblasti by bolo príliš riskantné a tak som sa im vyhýbala ako sa len dalo a bežala som hlavne cez polia. Na Ukrajine sa pestujú hlavne obilniny a slnečnica. Bolo by to krásne, prebehnúť sa cez pole so slnečnicami vysokými aj dva metre. Áno, bolo by...ale nie je...nie pre mňa. Niečo po obede som sa ponorila do vôd Azovského mora a, ak som sa nemýlila, vyplávala som na brehu Ruska. Začalo sa stmievať ale ja som pokračovala ďalej cez Rusko. Cestou som skolila asi 2-3 jelene, aj to len preto, že som už bola pomerne vysmädnutá. V noci som prebehla cez Azerbajdžan a preplávala som Kaspické more. Na brehu Turkmenistanu som prebehla okolo ropnej rafinéria a napadlo ma, že ľudia sú v skutočnosti hlúpi. Ťažia ropu, ktorá vznikala milióny, možno miliardy rokov a oni (my) ju minieme za pár storočí. No táto úvaha mi zabrala sotva niekoľko stotín, ďalej som sa ňou už nezaoberala. Irán vyzeral pusto, nič len púšť a úzke asfaltové cesty uprostred ničoho, navyše ku dojmu vyprahnutej krajiny prispievalo aj slnko, ktoré sa črtalo na obzore. V Afganistane to bolo to isté, len ciest tam výrazne ubudlo a hádajte, čo bolo v Pakistane. Zase len púšť, ale krajina bola o niečo hornatejšia. Okolo obedu som prekročila hranice Indie. Niečo mi hovorilo, že moja cesta sa končí a tak som zamierila viac na juh. Musela som sa vyhýbať viacerým väčším mestám a pár kilometrov som plávala cez Arabské more, až som došla do mesta Pune.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama