"Na exitenciu upírov je najviac podložených dôkazov, no napriek tomu v nás nikto neverí :["

Alanova smrť (2. časť)

5. září 2011 v 17:14 | Elen |  Elen Clyde
EVELYN
Škárou v náhrobku začalo presvecovať slnko a ja som vedela, že nastal môj čas. Vyhrabala som sa z hrobu a rozbehla som sa smerom na Staromestské námestie. Bola som špinavá, vlasy som mala rozcuchané a poprepletané blatom, páchla hnilobou a na brade som ešte stále mala zaschnutú Alanovu krv ale vôbec ma to netrápilo. Veď je koniec, dnes zomriem, tak prečo by ma to malo trápiť? Keď som vbehla do centra mesta, ani som sa neunúvala spomaliť, prebehla som pomedzi húfy turistov, možno som niektorých z nich aj zhodila na zem. Môj cieľ bol jasný: smrť. Vbehla som na námestie a rozhliadala som sa po obeti. Vybrala som si malé zlatovlasé dievčatko, ktoré bolo na prechádzke s rodičmi. Deti sú citlivým miestom dospelých a to ich robí zraniteľnými. Rozbehla som sa k nim a zobrala som ju na ruky tak rýchlo, že jej matka si ani nestihla uvedomiť, že v prázdnej ruke drží vzduch, miesto ruky svojej dcéry. Všimla si to až vtedy, keď som aj s dievčatkom sedela navrchu sochy Jána Husa. Jej oči sa rozšírili, ukázala na mňa prstom a otvorila ústa, akoby chcela kričať. Jej manžel reagoval inak, okamžite sa s hnevom rozbehol ku mne a začal sa štverať na sochu ale bola na nej námraza, takže sa nedostal ani na podstavec. Nikdy som nebola dobrá herečka ale dúfala som, že na toto predstavenie nikdy nikto nezabudne. Zošalela som a teraz je čas ukázať to celému svetu, takže milé dámy a vážení páni, show začína. Sadla som si na sochu a dievčatko si posadila do náručia.
"Jak se jmenuješ?" spýtala som sa takmer plynulou češtinou (Alan sa snažil ma ju naučiť a vravel, že mi to ide dobre až na ten príšerný prízvuk). Pozerala som sa do očí toho malého človiečika a vedela, že dnes zomrie. Neodpovedala mi, len sa rozplakala. Objala som ju a pritlačila si ju ku sebe.
"Neboj se mně," šepkala som a ona skutočne po chvíli prestala plakať. Zrazu ma niečo zasiahlo do chrbta, bola to dlažobná kocka. Potom druhá a tretia, hádzal ich otec dievčatka. Štvrtú som chytila a hodila ju po ňom, nemierila som na žiadnu konkrétnu časť tela ale zasiahla som ho do kolena a on sa začal zvíjať na zemi od bolesti.
"Neboj se, již do nás nebude házet. Řekneš mi teď své jméno?" zašepkala som a pohladila ju po vlasoch.
"Margarétka," zašepkala tak potichu, že človek by to nemohol počuť.
"Moc hezký jméno," povedala som a znova ju pohladila po vlasoch. Zrazu moju pozornosť upútalo niečo iné. Na konci námestia sa mihla postava v čiernom plášti. Vedela som, že sú tu a to znamenalo, že môj plán zatiaľ vychádzal dokonale. Bol čas na druhú fázu. Znova som objala Margarétku ale tento krát som jej pery položila na krk. Zahryzla som sa do nej a cítila ako mi cez ústa prúdi čerstvá ľudská krv. Nikdy som ju neochutnala (teda až na pár kvapiek tej Alanovej) a trochu som to aj ľutovala. Bola taká sladká a chutná a ja som jej chcela viac a viac ale Margarétkyno telo bolo už takmer vyschnuté a posledné kvapky z neho vytiekli, keď som ju položila na chrbát a zavrela jej prázdne modré oči. Vtedy jej matka spustila strašný zvierací krik a padla na zem. Jej manžel si kľakol ku nej a objal ju okolo pliec. Zrazu som vedela, že za mnou niekto stojí. Otočila som hlavu, aby som zistila kto to je. Vlastne som to ani nemusela robiť, možnosti boli len tri ale chcela som vedieť, ktorý z nich to bude. Bol to Marcus, presne ako som očakávala. Hlavu som otočila späť dopredu, rozpažila som ruky a zavrela oči. Posledný krát som si vychutnala pocit, keď sa mi slnečné lúče odrážajú od pokožky. Počula som za sebou cvaknutie a cítila som, ako sa mi zapálilo oblečenie. Plamene zachvátili celé moje telo. Nastal čas na finále. Naklonila som sa dopredu a vychutnávala si posledný závan vetra na tvári, potom som dopadla na zem. Bolo po všetkom, ďalej nasledovala len tma.
ELEN
Vybavovanie na letisku trvalo len chvíľu, pretože každý z nás mal so sebou len malú cestovnú tašku. Väčší problém bol so slnkom, ktoré nevyzeralo, že by dnes chcelo zájsť, keďže na oblohe nebolo ani obláčiku. Ale s pomocou slnečníkov, klobúkov a slnečných okuliarov sme to nakoniec nejako zvládli. Batožinu sme nechali na starosť Cristy a Alex, aby ich zaniesli do hotelu a my sme sa rozbehli ku námestiu. Vlastne ani neviem, prečo sme tam šli, bolo to prvé miesto, ktoré ma napadlo. Snažili sme sa bežať cez lesíky okolo kaštieľov a letohrádkov a keď zrovna žiadny taký nebol po ruke, bežali sme po strechách domov, len aby sme nemuseli spomaľovať.
Konečne sme dobehli na Staromestské námestie ale už bolo neskoro. Zbadala som Evelyn a Marcusa ako stoja navrchu sochy Jána Husa a Marcus držal v ruke niečo ako plynový zapaľovač. Venoval mi zákerný pohľad a podpálil Evelynin kabát. Plamene jej šľahali okolo tváre a ja som sa s krikom predierala davom ľudí, čo stáli okolo. Zrazu sa naklonila dopredu jej telo sa zrútilo na zem. Cítila som, ako padám s ňou. Dopadla som na kolená a schúlila sa do klbka, všade naokolo sa ozýval strašný krik, až po chvíli som si uvedomila, že to kričím ja. Kľačala som tam naprostred námestia- vlasy mi zakrývali celú tvár- a kričala. Po chvíli som prestala kričať, už som si len niečo mrmlala. Stále som tomu nemohla uveriť. Ona nemohla byť mŕtva a toto musí byť len krutý sen. Už som nevládala ani hovoriť, a tak som tam len kľačala a ticho vzlykala. No plakať nemalo zmysel a v hlave sa mi začal rodiť plán, zúfalý ale predsa len plán. Zdvihla som sa zo zeme so zvesenou hlavou a vlasy mi poletovali okolo tváre. Musela som vyzerať ako blázon. Moja chôdza bola pevná a odhodlaná, na perách som mala úsmev a v očiach výraz psychopata. Postupne som zrýchľovala až som nakoniec bežala. Mala som len jeden cieľ- Marcusa. Videla som ako sa proti mne rozbehol Caius a zdvihol ruku do výšky mojej tváre. Na poslednú chvíľu som sa zohla a podliezla ju. Odzadu som ho chytila za hlavu, skôr ako sa stihol otočiť.
"Obviam ibimus in inferno se invicem," zašepkala som mu do ucha a prudko som mu trhla hlavou, až mu na krku zostala puklina. Nakoniec som mu ju úplne odtrhla a hodila ju na druhú stranu námestia, priamo ku Christopherovi, ktorý práve pálil ostatky nejakého upíra v červenom plášti.
"Caius," kričal Marcus na svojho mŕtveho brata, potom sa aj s Arom otočili smerom ku mne.
"Ucciderla," zareval Marcus a všetci sa rozbehli ku mne. Uhýbala som sa ich úderom a zároveň som používala svoj dar na ich oslabenie. Boli príliš mocní a mne sa začala točiť hlava. Všade okolo som cítila ich energiu ako niečo hmotné, ako vodu, ktorá naberá na hustote. Keď som sa obzrela okolo seba, zistila som, že už nestojím na zemi ale vznášam sa nad kľačiacim Arom, Marcusom a ostatnými upírmi z ich klanu. Problém bol, že spolu boli príliš mocní a ja som to nemohla dlho vydržať ale chcela som ich zabiť, aj za cenu vlastného životu. Stúpala som vyššie a vyššie nad zem a energia mi pod nohami tvorila pevný podstavec, bolelo ma celé telo a pred očami sa mi začali objavovať farebné fľaky, kričala som od bolesti ale stále som neprestávala. Zrazu sa mi na čele začali objavovať trhliny a ja som vedela, že za pár sekúnd bude po všetkom. Posledné kvapôčky energie, pred očami sa mi zahmlilo a ja som padla na dlažbu ako malý meteorit. "Dúfam, že sú tí skurvysynovia mŕtvi," boli moje posledné slová. Prebrala som sa v neznámej izbe, predpokladala som, že som v hoteli, a na rádiobudíku, ktorý bol položený na nočnom stolíku svietilo 23:30. Na kraji postele sedela Alex a hneď ako som sa pohla, prišla ku mne.
"Čo sa stalo?" spýtala som sa jej a v mysli si snažila vybaviť posledných 24 hodín ale moje spomienky boli zatiaľ príliš zahmlené.
"Znova si odpadla. Odniesla som ťa do hotelu."
"Prosím, povedz, že sú mŕtvi," povedala som slabým hlasom Ale Alex len pokrútila hlavou.
"Len Caius, ostatných odniesli. Ale podarilo sa ti zabiť pár z ich ochranky," povedala a ja som sa pri tých slovách otočila na bok a schúlila do klbka. Nemohla som vystáť, že Aro a Marcus sú nažive.
"Nemohla si nič robiť," snažila sa ma upokojiť Alex.
"Ale mohla," povedala som trucovito. "Alex, mohla by som ťa o niečo poprosiť?" otočila som sa k nej. "Uspi ma," povedala som neutrálnym hlasom ale Alex na mňa len prekvapene pozerala. "Ja to tu nevydržím," povedala som a skoro som sa rozplakala.
"Dobre," súhlasila. Pozrela sa mi do očí a ja som okamžite zaspala. Snívalo sa mi, že znova vidím Evelyn, ako je šťastná, ako nás prišli s Alanom navštíviť a oznámili nám, že zostávajú v Londýne, ako ho Evelyn premenila a ako si založili vlastnú rodinu. Potom som sa prebudila a ráno bolo ešte horšie ako večer. Mojou jedinou záchranou bola otupenosť, lenže tá pominula príliš rýchlo a potom prišiel na rad hnev. Čisto z pomsty som ich chcela všetkých zabiť. Na Arovi a Marcusovi by som si pochutnala, trhala by som im prst po prste, končatinu po končatine, kým by neostal len trup prirastený k hlave. Definitívne som sa rozhodla, čo spravím.
Ale ešte musím vydržať, zatiaľ som si zapla notebook a do kolónky adresa som naťukala youtube, potrebovala som hudbu. Zohla som sa po slúchadlá a pustila si My Immortal od Evanescence. Zošuchla som sa pod perinu, akoby to bola vaňa plná vody a zavrela som oči. Po chvíli som ich znova otvorila, pretože som vedela, že niekto vošiel do izby. Vo dverách som zbadala Christophera ako mi perami naznačuje, či môže vojsť. Len som kývla hlavou, vysúkala sa spod periny a vytiahla si slúchadlá z uší.
"Vieš, že teraz po tebe pôjde celá Voltera," povedal a posadil sa na posteľ. Pokývala som hlavou a sklopila som zrak. Rukami som žmolila obliečku, bála som sa, aby nezistil, že som nervózna. Nesmie sa dozvedieť, že ak vyjde môj plán, zajtra už žiadna Voltera nebude.
"Nebudem ti dávať prednášku, viem, že si to musela urobiť ale nikto z nás o teba nechce prísť. Dohodol som sa s Aaronom a Alex, že s tebou pôjdu na Ukrajinu alebo do Ruska a ja pôjdem večer do Voltery, ostatný sa ešte dnes vrátia do Londýnu," povedal pevným hlasom. Neprotestovala som, bude to tak najlepšie. Christopher vstal z postele a zamieril ku dverám.
"O hodinu odchádzate," povedal vo dverách a odišiel z izby. Výborne, mám hodinu na dokončenie môjho plánu. Znova som sa zošuchla do postele a zakryla si hlavu perinou. Asi o päť minút som sa konečne vyhrabala z postele a začala si baliť veci. Na cestu som si vybrala dlhé biele šaty z bavlny, balerínky a na to dlhý čierny kabát s kapucňou. Ako som si vyberala oblečenie, vytiahla som z tašky kulmu na vlasy a nejaký make-up, čo som si tam hodila ani neviem kedy a tak som si natočila vlasy a namaľovala sa. Páčila sa mi táto hra. Vyzerala som ako anjel, aj keď sa mi chcelo plakať a vedela som, že do večera budem zabíjať aj keď pri tom možno sama umriem.
Rozlúčili sme sa so zvyškom rodiny, Alex naposledy pobozkala Christophera a vyrazili sme. Bežali sme smerom na východ a hneď po prekročení hraníc, som Aaronovi a Alex povedala, že potrebujem na chvíľu pauzu. Bolo to ideálne miesto, okolo nás bol všade hustý les a vyzeralo, že nikde naokolo nie sú žiadni ľudia. Použila som svoj dar, aby som uspala Alex a Aarona.
"Mrzí ma to, ale toto nie je úloha pre vás," zašepkala som, keď ležali nehybne na snehu. Rozbehla som sa späť na západ najrýchlejšie ako som vedela, musela som sa tam dostať skôr ako to Christopher zistí.
Nebežala som ani desať minút, keď do mňa niečo narazilo. Spadla som tvárou do snehu a keď som sa otočila, videla som ako nado mnou stáť Brandy a vedľa nej Taylor.
"Christopher vedel, že sa o to pokúsiš," povedala Brandy trochu povýšeneckým hlasom. Samozrejme, bola som zaslepená hnevom, mohla som to čakať ale aj napriek tomu som sa snažila využiť svoj dar a zbaviť sa Brandy s Taylor. Mala som smolu, Christipher vedel, prečo poslal Taylor, proti jej štítu som bola bezmocná.
"Prosím nechajte ma ísť," prosila som. Nenávidela som, keď som musela niekoho o niečo prosiť ale teraz som bola zúfalá. Brandy len zakrútila hlavou a na tvári mala ten ona- to- stále- nepochopila výraz.
"Kde sú Alex a Aaron?" spýtala sa prísne.
"Asi desať minút odtiaľto," povedala som defenzívne. Brandy sa zohla, aby ma zdvihla zo zeme. Keď sa ma dotkla, vedela som, že Taylorin dar nebude fungovať a tak som využila svoj dar najviac ako som vedela. Brandy okamžite odtiahla ruku, ako keď človeka kopne malé množstvo elektrického prúdu.
"Au, Elen prestaň," povedala naštvane a ja som jej darovala zlomyseľný úsmev.
"Taylor mohla by si ju zobrať ty? Ja pôjdem za vami." povedala otráveným hlasom.
"No tak poď," povedala Taylor a zdvihla ma zo zeme. Držala ma príliš pevne, takže som sa nemohla vykrútiť. Už som prišla na to, ako sa asi cítia väzni a nepáčilo sa mi to. Keď sme prišli na miesto, kde som nechala Alex a Aarona, obaja sa pomaly preberali. Neuspala som ich veľmi, nechcela som im ublížiť, len som chcela získať trochu času. Vyzerali, že ich pekne bolí hlava.
"Ty..."prskala Alex, keď vstala zo zeme a uvidela ma za sebou "to si ešte odskáčeš." Jej oči sa zúžili naozaj som sa začala báť, že neskončím dobre ale po chvíli sa ukľudnila. Môj pohľad skĺzol ku Aaronovi, ktorý na tom očividne bol horšie ako Alex. Len sedel na snehu a držal sa za hlavu ale vedela som, že za chvíľu bude v poriadku. Pozrela som sa za seba na Brandy ale tá len ľahostajne zdvihla obočie. Pozrela som sa späť na Alex ale ona len povedala "Prepáč, Elen, je to pre tvoje dobro," a pozrela sa mi do očí.
Prebrala som sa až v našej spálni v Londýne. Sedela pri mne Taylor a Aaron sa opieral o stenu oproti posteli. Na tvári mal zmučený výraz a mňa pichlo pri srdci z toho, že mu spôsobujem toľko bolesti.
"Ach vám asi neujdem, však," povedala som porazene a odvrátila pohľad. Aaron sa odrazil od steny a kráčal smerom ku posteli ale zrazu sa zastavil pri Taylor. Pozrel sa na ňu a tá mu naznačila, aby sa už nepribližoval. Uvedomila som si, že som sa podvedome naklonila dopredu, keď vykročil ale teraz sa moje svaly vzdali akejkoľvek nádeje, že sa ho budem môcť dotknúť , uvoľnili sa a ja som znova padla do postele.
"Elen, sľúb mi, že sa už nepokúsiš utiecť," povedal zúfalo a ja som otočila hlavu do strany.
"Sľubujem, že sa už nepokúsim utiecť," odrapotala som, aj keď som si nebola celkom istá, či to je pravda.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama