"Na exitenciu upírov je najviac podložených dôkazov, no napriek tomu v nás nikto neverí :["

Září 2011

Môj útek

5. září 2011 v 17:15 | Elen |  Elen Clyde
Nasledujúce dva dni ma všetci strážili ako oko v hlave a ani chvíľu ma nenechali samú. Snažila som sa tváriť čo najnormálnejšie, aj keď ma to stálo dosť veľa energie. Okrem udalostí posledných dní ma trápilo aj to, že Christopher sa ešte stále nevrátil z Volterry. Alex z toho bola tiež dosť na nervy a to trochu odviedlo pozornosť odo mňa. Inak sa všetci snažili tváriť, že je všetko tak, ako má byť ale ja som vedela, že nie je. Aj keď sa moje spomienky menili na nejasný zahmlený sen, niečo v mojej hlave mi nedovolilo zabudnúť a pokiaľ by som nezabudla, nemohla by som znova žiť. Vedela som, že už nič nebude ako predtým.
Jednu noc, šiel Aaron na chvíľu za chalanmi a ja som to už nevydržala. Asi som sa nervovo zrútila, ak je vôbec niečo také možné. Potrebovala som ujsť. Len sa rozbehnúť a už nezastať. Zo stolu som vytiahla čistý papier a načmárala som tam pár viet:
Prepáč Aaron ale musela som to spraviť. Už nič nemá význam a všetko je také zbytočné. Vtedy, v Prahe neumrel len Alan a Evelyn, umrela som s nimi. Som mŕtva, Aaron! Už to viac neznesiem, tú pretvárku, že všetko je v poriadku, že sa nič nestalo. Musím odísť, prepáč mi to. Nečakaj ma, neviem, kedy a či vôbec sa vrátim.
P.S. Prosím, povedz chalanom, že ich lúbim a pamätaj, že nech sa stane čokoľvek, budem ťa vždy milovať. A chcem ťa poprosiť ešte o jednu maličkosť, skúste sa spojiť s Christopherom a povedať mu, že ho prosím, aby sa vrátil domov, že je po všetkom.
Ešte raz prepáč.
Milujem ťa.
Elen
List som položila na posteľ a položila naň aj svoju obrúčku. Obliekla som si jeden zo svojich modelov- bolerko odhaľujúce brucho, šortky a čižmy na opätku do pol stehien, všetko vyrobené z koženky (kožu som používala veľmi nerada) a zdobené prackami a remienkami-, navrch som si natiahla dlhý kabát, do čižmy si strčila balík bankoviek zabalený vo vodotesnom obale a vyskočila som cez otvorené okno. Keď som sa ukryla v tieni stromov, ešte raz som sa pozrela do vysvieteného okna prázdnej izby.
"Vždy ťa budem milovať," zašepkala som potichučky a rozbehla sa na severozápad. Obehla som mesto a zamierila som späť ku kanálu La Manche. Preplávala som ho v najužšom bode, ďalej som pokračovala cez Francúzsko, Belgicko, Nemecko, Česko a Poľsko. V poľských lesoch som skolila veľkého medveďa. Urobila som to len z čistej potreby, neprinieslo mi to žiadne potešenie ale aspoň som mohla pokračovať v ceste. Ako som prekračovala ukrajinské hranice, začalo svitať. Bol to jeden z tých jasných neskorých zimných dní, kedy sa sneh začína pomaly roztápať a už-už to vyzerá, že za chvíľu bude jar. Väčšinou som sa na jar tešila, milovala som pozorovať, ako sa príroda mení, ožíva a prebúdza sa ale teraz bolo slnko len obrovskou žeravou guľou na oblohe a ja som bola jediná mŕtva súčasť toho všetkého, ktorá už nikdy neožije. Bola som príliš apatická, príliš mimo na to, aby som si to mohla vychutnať. Napriek môjmu psychickému stavu som vedela, že bežať cez osídlené oblasti by bolo príliš riskantné a tak som sa im vyhýbala ako sa len dalo a bežala som hlavne cez polia. Na Ukrajine sa pestujú hlavne obilniny a slnečnica. Bolo by to krásne, prebehnúť sa cez pole so slnečnicami vysokými aj dva metre. Áno, bolo by...ale nie je...nie pre mňa. Niečo po obede som sa ponorila do vôd Azovského mora a, ak som sa nemýlila, vyplávala som na brehu Ruska. Začalo sa stmievať ale ja som pokračovala ďalej cez Rusko. Cestou som skolila asi 2-3 jelene, aj to len preto, že som už bola pomerne vysmädnutá. V noci som prebehla cez Azerbajdžan a preplávala som Kaspické more. Na brehu Turkmenistanu som prebehla okolo ropnej rafinéria a napadlo ma, že ľudia sú v skutočnosti hlúpi. Ťažia ropu, ktorá vznikala milióny, možno miliardy rokov a oni (my) ju minieme za pár storočí. No táto úvaha mi zabrala sotva niekoľko stotín, ďalej som sa ňou už nezaoberala. Irán vyzeral pusto, nič len púšť a úzke asfaltové cesty uprostred ničoho, navyše ku dojmu vyprahnutej krajiny prispievalo aj slnko, ktoré sa črtalo na obzore. V Afganistane to bolo to isté, len ciest tam výrazne ubudlo a hádajte, čo bolo v Pakistane. Zase len púšť, ale krajina bola o niečo hornatejšia. Okolo obedu som prekročila hranice Indie. Niečo mi hovorilo, že moja cesta sa končí a tak som zamierila viac na juh. Musela som sa vyhýbať viacerým väčším mestám a pár kilometrov som plávala cez Arabské more, až som došla do mesta Pune.

Alanova smrť (2. časť)

5. září 2011 v 17:14 | Elen |  Elen Clyde
EVELYN
Škárou v náhrobku začalo presvecovať slnko a ja som vedela, že nastal môj čas. Vyhrabala som sa z hrobu a rozbehla som sa smerom na Staromestské námestie. Bola som špinavá, vlasy som mala rozcuchané a poprepletané blatom, páchla hnilobou a na brade som ešte stále mala zaschnutú Alanovu krv ale vôbec ma to netrápilo. Veď je koniec, dnes zomriem, tak prečo by ma to malo trápiť? Keď som vbehla do centra mesta, ani som sa neunúvala spomaliť, prebehla som pomedzi húfy turistov, možno som niektorých z nich aj zhodila na zem. Môj cieľ bol jasný: smrť. Vbehla som na námestie a rozhliadala som sa po obeti. Vybrala som si malé zlatovlasé dievčatko, ktoré bolo na prechádzke s rodičmi. Deti sú citlivým miestom dospelých a to ich robí zraniteľnými. Rozbehla som sa k nim a zobrala som ju na ruky tak rýchlo, že jej matka si ani nestihla uvedomiť, že v prázdnej ruke drží vzduch, miesto ruky svojej dcéry. Všimla si to až vtedy, keď som aj s dievčatkom sedela navrchu sochy Jána Husa. Jej oči sa rozšírili, ukázala na mňa prstom a otvorila ústa, akoby chcela kričať. Jej manžel reagoval inak, okamžite sa s hnevom rozbehol ku mne a začal sa štverať na sochu ale bola na nej námraza, takže sa nedostal ani na podstavec. Nikdy som nebola dobrá herečka ale dúfala som, že na toto predstavenie nikdy nikto nezabudne. Zošalela som a teraz je čas ukázať to celému svetu, takže milé dámy a vážení páni, show začína. Sadla som si na sochu a dievčatko si posadila do náručia.
"Jak se jmenuješ?" spýtala som sa takmer plynulou češtinou (Alan sa snažil ma ju naučiť a vravel, že mi to ide dobre až na ten príšerný prízvuk). Pozerala som sa do očí toho malého človiečika a vedela, že dnes zomrie. Neodpovedala mi, len sa rozplakala. Objala som ju a pritlačila si ju ku sebe.
"Neboj se mně," šepkala som a ona skutočne po chvíli prestala plakať. Zrazu ma niečo zasiahlo do chrbta, bola to dlažobná kocka. Potom druhá a tretia, hádzal ich otec dievčatka. Štvrtú som chytila a hodila ju po ňom, nemierila som na žiadnu konkrétnu časť tela ale zasiahla som ho do kolena a on sa začal zvíjať na zemi od bolesti.
"Neboj se, již do nás nebude házet. Řekneš mi teď své jméno?" zašepkala som a pohladila ju po vlasoch.
"Margarétka," zašepkala tak potichu, že človek by to nemohol počuť.
"Moc hezký jméno," povedala som a znova ju pohladila po vlasoch. Zrazu moju pozornosť upútalo niečo iné. Na konci námestia sa mihla postava v čiernom plášti. Vedela som, že sú tu a to znamenalo, že môj plán zatiaľ vychádzal dokonale. Bol čas na druhú fázu. Znova som objala Margarétku ale tento krát som jej pery položila na krk. Zahryzla som sa do nej a cítila ako mi cez ústa prúdi čerstvá ľudská krv. Nikdy som ju neochutnala (teda až na pár kvapiek tej Alanovej) a trochu som to aj ľutovala. Bola taká sladká a chutná a ja som jej chcela viac a viac ale Margarétkyno telo bolo už takmer vyschnuté a posledné kvapky z neho vytiekli, keď som ju položila na chrbát a zavrela jej prázdne modré oči. Vtedy jej matka spustila strašný zvierací krik a padla na zem. Jej manžel si kľakol ku nej a objal ju okolo pliec. Zrazu som vedela, že za mnou niekto stojí. Otočila som hlavu, aby som zistila kto to je. Vlastne som to ani nemusela robiť, možnosti boli len tri ale chcela som vedieť, ktorý z nich to bude. Bol to Marcus, presne ako som očakávala. Hlavu som otočila späť dopredu, rozpažila som ruky a zavrela oči. Posledný krát som si vychutnala pocit, keď sa mi slnečné lúče odrážajú od pokožky. Počula som za sebou cvaknutie a cítila som, ako sa mi zapálilo oblečenie. Plamene zachvátili celé moje telo. Nastal čas na finále. Naklonila som sa dopredu a vychutnávala si posledný závan vetra na tvári, potom som dopadla na zem. Bolo po všetkom, ďalej nasledovala len tma.
ELEN
Vybavovanie na letisku trvalo len chvíľu, pretože každý z nás mal so sebou len malú cestovnú tašku. Väčší problém bol so slnkom, ktoré nevyzeralo, že by dnes chcelo zájsť, keďže na oblohe nebolo ani obláčiku. Ale s pomocou slnečníkov, klobúkov a slnečných okuliarov sme to nakoniec nejako zvládli. Batožinu sme nechali na starosť Cristy a Alex, aby ich zaniesli do hotelu a my sme sa rozbehli ku námestiu. Vlastne ani neviem, prečo sme tam šli, bolo to prvé miesto, ktoré ma napadlo. Snažili sme sa bežať cez lesíky okolo kaštieľov a letohrádkov a keď zrovna žiadny taký nebol po ruke, bežali sme po strechách domov, len aby sme nemuseli spomaľovať.
Konečne sme dobehli na Staromestské námestie ale už bolo neskoro. Zbadala som Evelyn a Marcusa ako stoja navrchu sochy Jána Husa a Marcus držal v ruke niečo ako plynový zapaľovač. Venoval mi zákerný pohľad a podpálil Evelynin kabát. Plamene jej šľahali okolo tváre a ja som sa s krikom predierala davom ľudí, čo stáli okolo. Zrazu sa naklonila dopredu jej telo sa zrútilo na zem. Cítila som, ako padám s ňou. Dopadla som na kolená a schúlila sa do klbka, všade naokolo sa ozýval strašný krik, až po chvíli som si uvedomila, že to kričím ja. Kľačala som tam naprostred námestia- vlasy mi zakrývali celú tvár- a kričala. Po chvíli som prestala kričať, už som si len niečo mrmlala. Stále som tomu nemohla uveriť. Ona nemohla byť mŕtva a toto musí byť len krutý sen. Už som nevládala ani hovoriť, a tak som tam len kľačala a ticho vzlykala. No plakať nemalo zmysel a v hlave sa mi začal rodiť plán, zúfalý ale predsa len plán. Zdvihla som sa zo zeme so zvesenou hlavou a vlasy mi poletovali okolo tváre. Musela som vyzerať ako blázon. Moja chôdza bola pevná a odhodlaná, na perách som mala úsmev a v očiach výraz psychopata. Postupne som zrýchľovala až som nakoniec bežala. Mala som len jeden cieľ- Marcusa. Videla som ako sa proti mne rozbehol Caius a zdvihol ruku do výšky mojej tváre. Na poslednú chvíľu som sa zohla a podliezla ju. Odzadu som ho chytila za hlavu, skôr ako sa stihol otočiť.
"Obviam ibimus in inferno se invicem," zašepkala som mu do ucha a prudko som mu trhla hlavou, až mu na krku zostala puklina. Nakoniec som mu ju úplne odtrhla a hodila ju na druhú stranu námestia, priamo ku Christopherovi, ktorý práve pálil ostatky nejakého upíra v červenom plášti.
"Caius," kričal Marcus na svojho mŕtveho brata, potom sa aj s Arom otočili smerom ku mne.
"Ucciderla," zareval Marcus a všetci sa rozbehli ku mne. Uhýbala som sa ich úderom a zároveň som používala svoj dar na ich oslabenie. Boli príliš mocní a mne sa začala točiť hlava. Všade okolo som cítila ich energiu ako niečo hmotné, ako vodu, ktorá naberá na hustote. Keď som sa obzrela okolo seba, zistila som, že už nestojím na zemi ale vznášam sa nad kľačiacim Arom, Marcusom a ostatnými upírmi z ich klanu. Problém bol, že spolu boli príliš mocní a ja som to nemohla dlho vydržať ale chcela som ich zabiť, aj za cenu vlastného životu. Stúpala som vyššie a vyššie nad zem a energia mi pod nohami tvorila pevný podstavec, bolelo ma celé telo a pred očami sa mi začali objavovať farebné fľaky, kričala som od bolesti ale stále som neprestávala. Zrazu sa mi na čele začali objavovať trhliny a ja som vedela, že za pár sekúnd bude po všetkom. Posledné kvapôčky energie, pred očami sa mi zahmlilo a ja som padla na dlažbu ako malý meteorit. "Dúfam, že sú tí skurvysynovia mŕtvi," boli moje posledné slová. Prebrala som sa v neznámej izbe, predpokladala som, že som v hoteli, a na rádiobudíku, ktorý bol položený na nočnom stolíku svietilo 23:30. Na kraji postele sedela Alex a hneď ako som sa pohla, prišla ku mne.
"Čo sa stalo?" spýtala som sa jej a v mysli si snažila vybaviť posledných 24 hodín ale moje spomienky boli zatiaľ príliš zahmlené.
"Znova si odpadla. Odniesla som ťa do hotelu."
"Prosím, povedz, že sú mŕtvi," povedala som slabým hlasom Ale Alex len pokrútila hlavou.
"Len Caius, ostatných odniesli. Ale podarilo sa ti zabiť pár z ich ochranky," povedala a ja som sa pri tých slovách otočila na bok a schúlila do klbka. Nemohla som vystáť, že Aro a Marcus sú nažive.
"Nemohla si nič robiť," snažila sa ma upokojiť Alex.
"Ale mohla," povedala som trucovito. "Alex, mohla by som ťa o niečo poprosiť?" otočila som sa k nej. "Uspi ma," povedala som neutrálnym hlasom ale Alex na mňa len prekvapene pozerala. "Ja to tu nevydržím," povedala som a skoro som sa rozplakala.
"Dobre," súhlasila. Pozrela sa mi do očí a ja som okamžite zaspala. Snívalo sa mi, že znova vidím Evelyn, ako je šťastná, ako nás prišli s Alanom navštíviť a oznámili nám, že zostávajú v Londýne, ako ho Evelyn premenila a ako si založili vlastnú rodinu. Potom som sa prebudila a ráno bolo ešte horšie ako večer. Mojou jedinou záchranou bola otupenosť, lenže tá pominula príliš rýchlo a potom prišiel na rad hnev. Čisto z pomsty som ich chcela všetkých zabiť. Na Arovi a Marcusovi by som si pochutnala, trhala by som im prst po prste, končatinu po končatine, kým by neostal len trup prirastený k hlave. Definitívne som sa rozhodla, čo spravím.
Ale ešte musím vydržať, zatiaľ som si zapla notebook a do kolónky adresa som naťukala youtube, potrebovala som hudbu. Zohla som sa po slúchadlá a pustila si My Immortal od Evanescence. Zošuchla som sa pod perinu, akoby to bola vaňa plná vody a zavrela som oči. Po chvíli som ich znova otvorila, pretože som vedela, že niekto vošiel do izby. Vo dverách som zbadala Christophera ako mi perami naznačuje, či môže vojsť. Len som kývla hlavou, vysúkala sa spod periny a vytiahla si slúchadlá z uší.
"Vieš, že teraz po tebe pôjde celá Voltera," povedal a posadil sa na posteľ. Pokývala som hlavou a sklopila som zrak. Rukami som žmolila obliečku, bála som sa, aby nezistil, že som nervózna. Nesmie sa dozvedieť, že ak vyjde môj plán, zajtra už žiadna Voltera nebude.
"Nebudem ti dávať prednášku, viem, že si to musela urobiť ale nikto z nás o teba nechce prísť. Dohodol som sa s Aaronom a Alex, že s tebou pôjdu na Ukrajinu alebo do Ruska a ja pôjdem večer do Voltery, ostatný sa ešte dnes vrátia do Londýnu," povedal pevným hlasom. Neprotestovala som, bude to tak najlepšie. Christopher vstal z postele a zamieril ku dverám.
"O hodinu odchádzate," povedal vo dverách a odišiel z izby. Výborne, mám hodinu na dokončenie môjho plánu. Znova som sa zošuchla do postele a zakryla si hlavu perinou. Asi o päť minút som sa konečne vyhrabala z postele a začala si baliť veci. Na cestu som si vybrala dlhé biele šaty z bavlny, balerínky a na to dlhý čierny kabát s kapucňou. Ako som si vyberala oblečenie, vytiahla som z tašky kulmu na vlasy a nejaký make-up, čo som si tam hodila ani neviem kedy a tak som si natočila vlasy a namaľovala sa. Páčila sa mi táto hra. Vyzerala som ako anjel, aj keď sa mi chcelo plakať a vedela som, že do večera budem zabíjať aj keď pri tom možno sama umriem.
Rozlúčili sme sa so zvyškom rodiny, Alex naposledy pobozkala Christophera a vyrazili sme. Bežali sme smerom na východ a hneď po prekročení hraníc, som Aaronovi a Alex povedala, že potrebujem na chvíľu pauzu. Bolo to ideálne miesto, okolo nás bol všade hustý les a vyzeralo, že nikde naokolo nie sú žiadni ľudia. Použila som svoj dar, aby som uspala Alex a Aarona.
"Mrzí ma to, ale toto nie je úloha pre vás," zašepkala som, keď ležali nehybne na snehu. Rozbehla som sa späť na západ najrýchlejšie ako som vedela, musela som sa tam dostať skôr ako to Christopher zistí.
Nebežala som ani desať minút, keď do mňa niečo narazilo. Spadla som tvárou do snehu a keď som sa otočila, videla som ako nado mnou stáť Brandy a vedľa nej Taylor.
"Christopher vedel, že sa o to pokúsiš," povedala Brandy trochu povýšeneckým hlasom. Samozrejme, bola som zaslepená hnevom, mohla som to čakať ale aj napriek tomu som sa snažila využiť svoj dar a zbaviť sa Brandy s Taylor. Mala som smolu, Christipher vedel, prečo poslal Taylor, proti jej štítu som bola bezmocná.
"Prosím nechajte ma ísť," prosila som. Nenávidela som, keď som musela niekoho o niečo prosiť ale teraz som bola zúfalá. Brandy len zakrútila hlavou a na tvári mala ten ona- to- stále- nepochopila výraz.
"Kde sú Alex a Aaron?" spýtala sa prísne.
"Asi desať minút odtiaľto," povedala som defenzívne. Brandy sa zohla, aby ma zdvihla zo zeme. Keď sa ma dotkla, vedela som, že Taylorin dar nebude fungovať a tak som využila svoj dar najviac ako som vedela. Brandy okamžite odtiahla ruku, ako keď človeka kopne malé množstvo elektrického prúdu.
"Au, Elen prestaň," povedala naštvane a ja som jej darovala zlomyseľný úsmev.
"Taylor mohla by si ju zobrať ty? Ja pôjdem za vami." povedala otráveným hlasom.
"No tak poď," povedala Taylor a zdvihla ma zo zeme. Držala ma príliš pevne, takže som sa nemohla vykrútiť. Už som prišla na to, ako sa asi cítia väzni a nepáčilo sa mi to. Keď sme prišli na miesto, kde som nechala Alex a Aarona, obaja sa pomaly preberali. Neuspala som ich veľmi, nechcela som im ublížiť, len som chcela získať trochu času. Vyzerali, že ich pekne bolí hlava.
"Ty..."prskala Alex, keď vstala zo zeme a uvidela ma za sebou "to si ešte odskáčeš." Jej oči sa zúžili naozaj som sa začala báť, že neskončím dobre ale po chvíli sa ukľudnila. Môj pohľad skĺzol ku Aaronovi, ktorý na tom očividne bol horšie ako Alex. Len sedel na snehu a držal sa za hlavu ale vedela som, že za chvíľu bude v poriadku. Pozrela som sa za seba na Brandy ale tá len ľahostajne zdvihla obočie. Pozrela som sa späť na Alex ale ona len povedala "Prepáč, Elen, je to pre tvoje dobro," a pozrela sa mi do očí.
Prebrala som sa až v našej spálni v Londýne. Sedela pri mne Taylor a Aaron sa opieral o stenu oproti posteli. Na tvári mal zmučený výraz a mňa pichlo pri srdci z toho, že mu spôsobujem toľko bolesti.
"Ach vám asi neujdem, však," povedala som porazene a odvrátila pohľad. Aaron sa odrazil od steny a kráčal smerom ku posteli ale zrazu sa zastavil pri Taylor. Pozrel sa na ňu a tá mu naznačila, aby sa už nepribližoval. Uvedomila som si, že som sa podvedome naklonila dopredu, keď vykročil ale teraz sa moje svaly vzdali akejkoľvek nádeje, že sa ho budem môcť dotknúť , uvoľnili sa a ja som znova padla do postele.
"Elen, sľúb mi, že sa už nepokúsiš utiecť," povedal zúfalo a ja som otočila hlavu do strany.
"Sľubujem, že sa už nepokúsim utiecť," odrapotala som, aj keď som si nebola celkom istá, či to je pravda.

Alanova smrť

5. září 2011 v 17:13 | Elen |  Elen Clyde
EVELYN
S Alanom sme sa rozhodli, že dnes pôjdeme do Prahy. Potrebuje si tam niečo vybaviť a ja aspoň môžem behať po obchodoch.
Po pár hodinách v nákupných centrách mi bolo jasné, že aj tak nič nekúpim a tak som sa vybrala za Alanom na námestie.
"Môžeme ísť?" spýtal sa, keď som sa odlepila od jeho pier.
"Ehm," odpovedala som a spolu sme vykročili smerom von z mesta. Vonku bolo dosť chladno, teda ak mám pravdu povedať, zdalo sa mi, že je minimálne 50 pod nulou, aj keď som to nejako nepociťovala ale Alan tvrdil, že mu to nevadí a že bude zábavnejšie ísť pešo a tak sme minuli autobusovú zastávku a vybrali sa do Bořanovic.
"Ale no ták, Alan, vlečieš sa ako slimák," smiala som sa mu a bežala asi 50 metrov pred ním. Akurát sme prechádzali cez miesto, kde zastrelili Alexa, Alanovho brata. Videla som to v jeho snoch. Na chvíľu zastal a porozhliadal sa okolo seba. Nemusela som mu to pripomínať, aby vyzeral zúfalo a trochu dezorientovane, ako malý chlapec, ktorý sa stratil. Po chvíli sa otriasol, zasmial a rozbehol sa smerom ku mne. Zrazu sa pošmykol na zľadovatenej ceste. Okamžite som sa rozbehla k nemu ale skôr ako som ho stihla zachytiť, dopadol hlavou na kameň vedľa cesty (hádam jediný, ktorý tam bol). Okamžite som vykríkla jeho meno ale už ma nepočul. Kľakla som si k nemu a uhryzla ho do krku, raz, dvakrát, trikrát...ale nepomohlo to. Zdvihla som ho zo zeme a odniesla do lesa. Po chvíli som našla malú jaskyňu a ukryla som sa tam. Položila som ho na zem, vyzliekla si bundu a zabalila som ho do nej. Sadla som si ku nemu a položila si jeho hlavu na kolená. Pozerala som sa cez otvor do jaskyne na tmavnúcu oblohu a čakala, kým sa Alan prebudí.
Lenže keď začalo svitať, bolo mi jasné, že sa už neprebudí. Tep som už ani nedokázala nahmatať a prestal dýchať. Cítila som sa vinná za jeho smrť. Keby som sa mu len neplietla do života, ďalej by študoval v Londýne, oženil by sa, mal by deti, bol by šťastný. Prečo som bola taká blbá?! Myslela som si, že nám to vyjde, že my budeme šťastný. Som tá najväčšia krava, aká kedy existovala a vlastne si to aj zaslúžim. Za hlúposť sa predsa vždy platí príliš vysoká cena. Náš vzťah jednoducho nebol správny a toto je boží trest alebo ako to nazvať. Všetka tá bolesť a pálenie v očiach je presne to, čo si zaslúžim za jeho smrť. Nenávidím sa a nenávidím celý svet, že mi dovolil zabiť ho, dokonca nenávidím aj jeho, že ma opustil a nechal ma tu. Neznesiem to, nechcem tu už byť. Chcem odísť, chcem ísť s ním. Chcem, aby sme boli znova spolu. Chcem umrieť! Chcem sa zabiť! Nie, ja sa nechcem zabiť, chcem, aby ma niekto zabil. Vtedy sa mi v hlave zrodil plán ale musela som počkať do druhého dňa. Zrazu sa všetok smútok premenil na pokoj a túžbu byť znova s ním. Zasnenými očami som sa pozerala na oblohu a čakala na západ slnka. Počkala som, kým bude mesiac dosť vysoko na oblohe a vyniesla som Alana z jaskyne. Rozbehla som sa smerom ku Prahe a stále som myslela na svoj plán. Dúfala som, že vyjde. Konečne som dobehla na cintorín, kde bol pochovaný Alex (raz sme tam boli s Alanom zaniesť kvety). Presne som si pamätala, kde ten hrob bol a trafila by som tam kedykoľvek. Položila som Alana na vedľajší hrob a odsunula som platňu na tom Alexovom. Z hrobu sa okamžite vyvalil hnilobný pach ale mne to bolo jedno. Položila som Alana na Alexovu truhlu a ľahla si k nemu. Zasunul som späť ťažkú mramorovú platňu a ostala som s Alanom sama v úplnej tme. Jeho telo sa pomaly začínalo rozkladať ale bolo mi to jedno. Bola to posledná noc, ktorú som mohla byť s ním. Celú noc som mu spievala uspávanku, ako malému dieťaťu a čakala na ráno.
VOLTURIOVCI
Dvere sa otvorili a do veže vstúpil Felix. Pred sebou viedol dievča snedej pleti s dlhými čiernymi vlnitými vlasmi a maorským tetovaním na brade. Bola novorodená, Aro ju premenil len pred necelým mesiacom a jej oči žiarili sýtou krvavočervenou farbou. Maia bola úlovok z našej cesty do Tichomoria. Bola náhradou za Alice Cullenovú, ktorá sa k nám tvrdohlavo odmietala pridať. Oh, aké hlúpe dievča! Felix hodil Maiu na schody pred Arov trón a Aron okamžite vstal s nadšeným výrazom. Aro bol vášnivý zberateľ a niekedy ma to veľmi iritovalo, dokonca sme sa o tom hádali takmer celé storočie a teraz, keď už má celú armádu nadaných tomu už nevenujem ani jedinú myšlienku. On ich zbiera, ak porušia zákony, ja ich zabíjam. Maia medzitým vstala zo zeme a stála pred Arom so strachom v očiach. Felix jej musel násilím držať dlaň, aby jej Aro mohol čítať myšlienky. Dotkol sa jej ruky a zavrel oči.
"Interessante," povedal, keď ich znova otvoril, žiarili ako dve žiarovky. Ten pohľad som videl snáď miliónkrát, už ma nenadchýnal tak, ako to bolo keď sa Arova zbierka ešte len začala formovať ale to sú už tisícky rokov. Teraz sa mi skôr javil ako psychopat až príliš lipnúci na svojich exemplároch. Otočil sa k nej chrbtom a posadil sa späť do svojho kresla.
"Čo videla?" spýtal som sa apatickým hlasom.
"Jedna z Brian- Clydeovcov poruší zákon," prehovoril vysokým jasným hlasom.
"Mali sme ich zabiť už skôr. Je ich príliš veľa, príliš veľa nadaných. Sú nebezpeční," začal ma ovládať hnev.
"Čo urobí?" spýtal sa Caius.
"Zabije dieťa za slnečného dňa v strede preplneného námestia. V Prahe zajtra poobede."
"Zabijeme ju a s ňou aj všetkých, ktorí sa nám postavia do cesty," povedal som odhodlane.
"Dobre, budeme hlasovať," povedal Aro. "Marcus?"
"Môj názor poznáš. Nesmieme pripustiť existenciu ničoho, čo by ohrozilo náš svet."
"Caius?"
"Nemáme na výber, poruší zákon."
ELEN
Zase ma chytala tá stará známa nervozita ale tento krát som sa na to snažila sústrediť. Šlo o niečo veľké, cítila som to. Zavrela som oči a snažila sa zachytiť ten zdroj. Bol to ako pás myšlienok a informácií, stačilo len nájsť tú správnu. Väčšinou to boli len informácie typu, čo asi bude robiť zvyšok rodiny počas dňa ale čím hlbšie som šla, tým som sa pomaly dostávala ku zdroju všetkého toho rozruchu. Zrazu mnou trhlo a otvorila som oči. V hlave sa mi opakovala jediná veta "Alan je mŕtvy." Urobila som prvú vec, ktorá ma napadla, šla som za Christopherom a cestou som sa pokúšala dovolať Evelyn. Od kedy s Alanom odišli do Prahy mobil mala skoro stále vypnutý a na počítač takmer nechodila. Vbehla som do ich domu, ešte som zahliadla Alex ako v obývačke pozerá televíziu, a už som bežala po schodoch do Christopherovej pracovne. Vedela som, že tam bude, vždy tam je, pokiaľ zrovna nemajú s Alex na pláne niečo iné. Keď som s buchnutím otvorila dvere, stál pri knižnici a akurát do police odkladal veľké šanóny so spismi.
"Elen, čo sa deje?" spýtal sa ma a sadol si za stôl.
"Alan je mŕtvy," vysypala som vetu, ktorá mi stále rezonovala v hlave.
"Ako...?" nevedel nájsť správne slová.
"Intuícia. Stalo sa to asi včera."
"Si si tým istá? Tvoja intuícia nikdy nebola stopercentná, môžeš sa mýliť."
"Môžem sa pomýliť o pol dňa ale viem, že sa nemýlim v tom, čo sa stalo. On je mŕtvy, Christopher," povedala som, pozerajúc sa mu do očí. Až keď som to vyslovila nahlas, cítila som sa akoby moje srdce prebodla dýka. Oči ma začali páliť a s dýchaním som tiež mala značný problém. Christopher vstal od stola, objal ma, hladil ma po vlasoch a šepkal, že všetko bude dobré. V mysli sa mi vybavili spomienky na náš dom v Škótsku a na noc, keď mi umrela mama. Ale teraz nešlo o mňa ale o Evelyn.
"Nie, nebude. Nie," šepkala som dokola. "Strašne sa bojím," povedala som a rozvzlykala som sa. Rukami som mu zvierala košeľu na chrbte, akoby to bol jediný pevný bod, ktorého som sa mohla zachytiť. Vtom sa vo dverách objavila Alex.
"Počula som, čo sa stalo," povedala a na tvári sa jej objavil ustarostený výraz. "My to zvládneme," povedala, keď prišla ku mne a oprela sa o moje plece. Chvíľu sme tam tak stáli, kým som sa neupokojila.
"Christopher, môžem na chvíľu použiť tvoj notebook?" spýtala som sa.
"Samozrejme," odpovedal okamžite. Šla som na stránku Heathrowu a vyhľadala všetky lety do Česka. Nad Nemeckom bola búrka ale aj napriek tomu som dúfala, že niečo letieť bude ale mýlila som sa, všetky lety boli buď zrušené alebo meškali niekedy aj šesť hodín.
"Do pekla," zanadávala som. Christopher sa okamžite postavil za mňa a pozrel sa na monitor notebooku.
"Do pekla, aj s prekliatou búrkou," zanadávala som ešte raz. Nakoniec sa mi podarilo nájsť let, ktorý odlietal asi o tri hodiny.
"Našla som let do Prahy. Odlet je o tri hodiny ale radšej by som rátala s meškaním," povedala som odhodlaným hlasom.
"Rezervujem letenky," ponúkol sa Christopher a ani to nestihol dopovedať, ja som už bežala do svojej izby, zbaliť sa. Ani neviem ako ale taška bola za chvíľu plná, vlastne ani poriadne neviem čoho. Až vtedy som na chvíľu spomalila a prehrabala sa v nej. Hodila som si tam nejaké nohavice, pár tričiek, bundu nejaké peniaze, notebook a ostatok ma netrápil.
"Čo sa stalo?" spýtal sa Aaron, keď vošiel do izby a uvidel na posteli tašku. Alo už bol Christopher v našej izbe a začal Aaronovi všetko vysvetľovať. Keď Christopher dohovoril, v izbe nastalo hrobové ticho a ani Aaron nehovoril absolútne nič. Zmohol sa len na nádych a "Fú," vyslovené s výdychom.
"Idem nájsť ostatných," povedal Christopher a už vybiehal z izby. Aaron sa tiež okamžite zbalil a asi o pol hodinu sme všetci boli pripravení na odchod. Nakoniec sme šli ja s Aaronom, Christopher s Alex, Taylor, Brandy a Cristy. Na letisku sme zistili, že náš let mešká tri hodiny. Nakoniec sme odleteli okolo jednej poobede ale aj tak sa mi to zdalo ako večnosť.