"Na exitenciu upírov je najviac podložených dôkazov, no napriek tomu v nás nikto neverí :["

Oheň a Voda

17. srpna 2010 v 12:12 | Aaron Halliwell |  Aaron Clyde
Po dlhšom čase a tréningoch, sa Dylan a Cody naučili, ako narábať so svojimi schopnosťami. Naučili sa ich formovať do rôznych tvarov a veľkostí. 
Moje tréningy už boli iba o tom istom, tak s nimi trénovali aj Brandy, Elen a Chistopher. Neskôr sa pridala aj Alex a Chris.
"Viete čo, skúste si zatrénovať vy dvaja medzi sebou" napadlo ma raz predvečer.
"Aaron si v poriadku?" opýtala sa udivene Elen.
"Elen" začal som "určite to zvládnu. Budem stáť pri nich." a hodil som na ňu prosebný pohľad. Škaredo po mne zazrela a odišla.
"Tak čo. Chcete si zatrénovať medzi sebou?"
"Jasné ... už sa teším ako ťa porazím Cody" začal sa smiať Dylan.
"Na to zabudni" oboril sa na neho Cody a vyplazil mu jazyk.
"No tak poďme na to" prekričal som ich. Vybehli sme von pred dom.
"Tera..."
"Počkajte!" zakričal Christopher. Otec si niesol cez obývačkové dvere gauč. Položil si ho na verandu a ešte zašiel dnu. Keď vybehol, niesol kameru a popcorn. Ten muž ma neprestane udivovať.
"Môžete začať" povedal, keď celá rodina sedela na gauči a okolo neho.
"Pripravte sa chlapci .... TERAZ!" zakričal som a odskočil som na bok.
Cody začal ako prvý. Vytvoril okolo seba niečo ako priekopu, zo začiatku som nechápal prečo. Neskôr mi to došlo. Spomenul som si na môj a Dylanov tréning, ako ma uzavrel v ohni. Šikovný chlapec, pomyslel som si. Dylan potichu zahrešil a poobzeral sa okolo, či ho niekto počul. Očividne spokojný, že nie, sa otočil a dostal kameňom o rameno odo mňa.
"Ja som to počul" povedal som.
Vtom sa od Codyho ozval čľapot. "Tak trénujeme alebo čo?"
Cody mal okolo seba toľko vody, že sa zdalo, akoby stál v bazéne. Dylan ihneď zaútočil troma ohnivými šípmi. Cody luskol prstom a voda pred ním sa sformovala do hrubej oválnej steny, ktorej úlohou bolo chrániť ho pred bodcami. Dylan poslal ďalších šesť bodcov, ktoré teraz mierili na Codyho z každej strany. Vodná stena sa okolo neho točila a neprepustila ani jeden bodec.
"Wuáááá" kričal Christopher.
"Čo? Čo sa stalo?" opýtala sa ho Brandy, ktorá len teraz zdvihla hlavu od svojich nechtov.
Spredo mňa sa ozývali čľapotavé nárazy. Dylan prešiel z ohnivých bodcov na ohnive gule ale nič nemohlo preniknúť cez Codyho obrannú stenu. Vtom akoby Dylana niečo napadlo. Privrel oči, ruky vystrel pred seba a niečo si mrmlal. Codyho vodná stena sa začala vyparovať. Ten sa však iba pousmial. Akoby to celý čas plánoval. Z vody pred ním sa zdvihol obrovský stĺp a namieril si to rovno na Dylana. Obkrútil sa okolo neho ako had a pomaly ho zväzoval. Dylan zovrel ruky do pästí a voda hneď zmizla.
"Bravo" kričal Christopher.
"Pst" okríkli ho všetci.
Cody sa otočil a hneď na to sa musel uhnúť pred dvoma bodcami. Bodce vytvoril aj on a poslal ich rovno na svojho brata. Ten pred sebou vytvoril stenu z ohňa, ale tá nezastavila všetky bodce z vody.
"Tak toto ti vrátim" ozvalo sa z poza ohnivej steny. Cody sa rozosmial.
"Tak to chcem vidieť." Cody spustil ochrannú stenu dole, aby Dylan videl, ako sa smeje.
Dylan využil túto chvíľku a spoza stromu vybehol jeleň, celý z ohňa, a namieril si to na Codyho zozadu. Len tak-tak odskočil a už sa za ohnivým jeleňom hnala laň, z čistej vody. Skákali, behali a narážali do seba. Vodná laň bola ohnivému jeleňovi v pätách, no keď boli veľmi blízko seba, jeleň, ale aj laň začali miznúť. Obe deti iba pozorovali svoje výtvory a dávali im vo svojej hlave jasné pokyny. Vtom z verandy niekto zakričal: "Prestaňte!" Bol to Christopher. Všetci na neho pozerali so splašeným výrazom a čakali.
"Otec, čo sa deje?" opýtal som sa. Myslel som si, že mu došiel popcorn, ktorý hádzal do hláv mojich rodinných príslušníkov.
"Niekto sem ide" povedal tvrdo "Volturiovci" dodal. Volturiovci? Čo tí tu chcú?
"A si si istý?" opýtal som sa znova.
"Áno. Práve mi volal Sammuel, že prešli okolo nich a pýtali sa na cestu sem."
Ale čo tu chcú? Stále mi nešlo do hlavy, prečo sem idú. Veď sme neporušili žiadny zákon.
"Cody, Dylan prestaňte. Choďte do vnútra a počkajte vo svojej izbe, kým neprídem." Ich výtvory sa hneď vytratili.
"Dobre" povedali. Bolo na nich vidieť, že sú rozrušení.
"Otec. Skús im len tak okrajovo vysvetliť niečo viac o Volturiovcoch, prosím. Ja idem odniesť Adriana k jeho kamarátovi, len pre istotu. O chvíľu som späť."
●●●
"Oco, čo sa deje?" opýtal sa Cody, keď som vošiel do ich izby. "Prišiel sem Christopher a trepal tu niečo o nijakých čiernych plášťoch a ..."
"Cody, upokoj sa," povedal som mu "všetko vám to teraz vysvetlím. Christopher vám tu rozprával o Volturiovcoch, alebo ako ich niektorý prezývajú "čierne plášte" .
VOLTURIOVCI sú prastarý upíry, ktorý žijú v Taliansku, v meste Voltera. Existujú už skoro tri storočia, ak nie dlhšie. Sú považovaní za kráľovskú rodinu. Oni vymysleli upírske zákony a sami na ne aj dozerajú. Ich pokožka je omnoho bledšia ako tá naša, je skoro priesvitná a podobá sa cibuľovej šupke. V ich klane, ak sa to dá tak nazvať, je mnoho upírov a väčšina so schopnosťami. Je tam Jane a jej dvojča Alec, Demetri a tak ďalej. Ale traja najdôležitejší sú tam ARO, CAIUS a MARCUS. Sú to traja bratia, traja vodcovia. 
Aro je jedným z troch vodcov Volturiovcov. Narodil sa asi tisíc rokov pred Kristom. Vie čítať myšlienky, prítomné ale aj minulé, ale musí sa dostať do kontaktu s pokožkou človeka.
Marcus je tiež jedným z vodcov Volturiovcov. Je približne taký starý ako Aro. Jeho zvláštnou schopnosťou je vnímanie vzťahov medzi ľuďmi a ich prepojenie. A 
Caius nemá schopnosti, teda aspoň, o nich nikto nevie ..."
"A čo tá Jane a to jej dvojča?" opýtal sa Dylan.
"Jane vie spôsobiť bolesť pomocou myšlienok a Alec dokáže obmedziť zmysly, napríklad ti môže zobrať sluch, zrak ..."
"A prečo sem idú?" opýtali sa obaja naraz.
"Na túto otázku vám už neviem odpovedať, ale keď ja som bol novorodený, stretol som sa s nimi. Odviedli ma do Volteri, rovno pred Ara, Marcusa a Caia. Pýtali sa ma také otázky, ako, ... kto ťa premenil, kam ideš ..., až kým ku mne nezišiel Aro a nevypýtal si odo mňa ruku. Prečítal si všetky moje myšlienky a spomienky a našiel tam aj to, že mojou schopnosťou je meniť podobu, a vtedy sa debata zvrtla ... len Caius nesúhlasil, aby som Volteru opustil živý. "
"A čo bolo po tom?"
"Aro mi sľúbil, že ma nezabijú. A potom na mňa skúšal sladké reči o tom, ako by bol šťastný, keby som sa k nim pridal a aj ja by som sa mal dobre, ale Ara proste len fascinujú tieto tajomné schopnosti. Podľa mňa je niečo ako zberateľ. Obklopuje sa nadanými upírmi a potom ich využíva ako znak Volturiovskej moci ... ich garda je len bezduchá zbraň, nástroj na ceste ich pánov k nadvláde."
"Otec, myslíš si, že sem idú kvôli nám?"
"Neviem" povedal som skleslo.
"Tak to potom zistíme až keď prídu" povedal Dylan úplne pokojne. Pokúsil som sa o úsmev, ale nedopadol bohvieako.
"Neboj sa oco, my to spolu nejako vyriešime."
"Aaron! Poď na chvíľu dole ..." zakričal Christopher. 
"Brandy, čo to robíš?" ozýval sa ešte Christopher zdola.
"Nemôžeš ísť takto oblečený ... počkaj nevrť sa ... hotovo a kde je Aaron? Toho tiež musím nijako oháknuť."
"�" nie, len to nie" posťažoval som si.
"Tu si," povedala, keď vbehla do izby "no pozri sa na seba. To čo máš oblečené?" Chytila ma za ruku a viedla dolu. Ešte na chvíľu som sa otočil a zašuškal na chlapcov: "Pomoc ..."
Ale tí sa na mne perfektne zabávali.
Brandy ma obliekla do čiernych obtiahnutých džínsov, pohodlného trička a ešte ma aj obula do členkových, čiernych topánok. A ešte ma aj učesala.
"Ale no ták, to už stačí" dobiedzal som. Varovne na mňa zasyčala.
"Aaron, už idú ..." povedal Christopher, ktorý teraz vbehol do obývačky. Vytrhol som sa Brandy a utekal som po chlapcov.
"Tak chlapci, už sú tu. Hlavne buďte zdvorilí, ale nie až veľmi" vravel som im po ceste dolu schodmi. V obývačke na nás čakala celá rodina a pozerala von oknom na čistinku pred domom. Stáli tam v perfektnej, predom určenej, formácii a čakali na nás. Pomaly sme vyšli na čistinku a očakávali, čo príde.
Volturiovci si zložili kapucne a podišli bližšie.
"Zdravíme vás" povedala Jane. Nikto iný sa neozval. Vyšiel som dopredu, a vykúzlil som na ňu povrchný úsmev. Ja a Jane sme sa od nášho prvého stretnutia veľmi nemuseli. Ona sa na mne chcela trochu vyzúriť, ale Aro jej to nepovolil. Ale keď ma vyvádzali von z hradu, poriadne sa vyzabávala. Aro si v jej hlave našiel spomienky a poriadne ju zvozil. Odvtedy si hľadá zámienku, ako mi to oplatiť. 
"Aj my teba Jane a samozrejme aj tvojho brata a gardu" odpovedal som jej. Škaredo na mňa pozrela, ale potom pokračovala.
"Aro sa dopočul o dvoch bratoch, dvojičkách, ktoré ovládajú dva živly ... a chce sa s nimi stretnúť" povedala chladne.
"Aha, a kde sa s nimi chce stretnúť?" opýtal som sa.
"Vo Voltere. Máme za úlohu priviesť ich tam a ty máš ísť s nimi. Aro povedal, že by sa s tebou rád porozprával" povedala ešte chladnejšie a na tváričke sa jej zjavil neľudský úsmev. 
"Nech tí dvaja vystúpia dopredu" pokračovala. Dylan a Cody pomaly vyšli dopredu a postavili sa vedľa mňa.
"Vaše meno?" opýtala sa ľadovo Jane. Ale chlapci neodpovedali.
"Vaše meno?!" opýtala sa znovu, podráždenejšie, ale s úsmevom, lebo vycítila príležitosť pozabávať sa. Chlapci na ňu vystrašene pozreli a povedali:
"Cody ... Dylan ." 
"Cody, Dylan," povedala a bezcitne po nich pozrela. "Vy a ty," prstom ukázala na mňa "pôjdete s nami. Vyrazíme hneď, Aro je nedočkavý.
Šibalsky a zároveň nemilosrdne, sa pousmiala. Ešte raz nám venovala dlhý, ukrutný pohľad a mrazivý úsmev, natiahli si kapucne a pohli sa preč.
"Budeme v poriadku" povedal som našim dozadu a rýchlo som sa vybral, aj s chlapcami, za nimi. Domyslel som si, že ak by som kládol odpor, alebo neuposlúchol jej rozkazy, utýrala by mojich dvoch synov. A to som vážne nechcel.
Keď sme sa dostali dostatočne blízko k nim, všimol som si, že tu s ňou sú Demetri a Felix. Tí dvaja si na čistinke kapucne dole nedali. Ich formácia sa zmenila. Jane a Felix boli pred nami a Demetri s Alecom šli za nami. Akoby sa báli, že sa pokúsime utiecť. Z ničoho nič sa Jane a Felix prudko rozbehli dopredu a mne neostávalo nič iné ako popohnať chlapcov a bežať za nimi. 
●●●
Spomalili až za Talianskymi hranicami a celkom do chôdze spomalili až vo Voltere. Pomaly nás viedli mestom, tmavými ulicami, až sme dorazili k tajným vstupným dverám do podzemných chodieb. Vliekli nás temnými, podzemnými uličkami rovno do pevnosti. Zrazu sa pred nami otvorili dvere od výťahu. Narýchlo sme do neho nastúpili a vyviezli sa hore do kancelárie akejsi ženy. Táto žena nebola upír, bola obyčajný človek.
"Ona o vás vie?" nedalo mi neopýtať sa.
"Áno, vie" odpovedal mi Felix.
"A chystáte sa ju zmeniť?"
"Alebo si ju dáme ako zákusok" ozvala sa Jane pri starých veľkých dverách, ktoré sa otvorili hneď ako sa pred nimi objavila.
"Jane, maličká" ozval sa Aro. Spoznal som ho podľa nadšenia v jeho hlase.
"Vrátila si sa, a ako vidím, nie s prázdnymi rukami" chytil jej ruku do svojich a zavrel oči. Jane sa naňho milo usmiala, ako dcéra na otca. Neveril som, že niekedy uvidím Jane sa usmievať. Zatváril sa pobavene a keď púšťal jej ruku, letmo jej ju pobozkal.
"Držala si sa na uzde" a usmial sa na ňu. Pohľadom preletel po celej miestnosti a spočinul ním na nás.
"Aaron, môj mladý priateľ, ako rád ťa vidím" pozdravil ma a pozrel po mne priateľským pohľadom. "A ako sa má môj starý priateľ Christopher?"
"Aj ja ťa rád vidím Aro a Christopher sa má dobre, ďakujem" a pomaly som sa mu uklonil. Pobehol smerom k nám a vystrel ku mne ruku.
"Smiem?"
Zľahka som mu podal ruku. Chytil ju, doslova sa na ňu vrhol. Okamžite zatvoril oči a plecia sa mu nahrbili pod návalom informácií.
Tváril sa zamyslene a zároveň udivene. Keď dvíhal hlavu, pozrel sa mi do tváre a zvrhlo sa usmial.
"Zaujímavé" povedal a zasmial sa. "Za tie roky si sa nezmenil Aaron, stále si rovnaký rebel, ako predtým. Ale nechcem teraz hovoriť o tebe, ale o tvojich synoch" a ukázal smerom na dvojičky. "Premenil si ich a ani si len netušil, akí budú silní" povedal a prešiel pred tri tróny uprostred sály. V ľavom kresle sedel Marcus a v pravom zasa Caius. Pomaly prešiel pred svoj trón medzi nimi, stále sa usmieval a ďalej pokračoval.
"Smiem sa s nimi zoznámiť?" spýtal sa Aro náhle, takmer prosebne a s dychtivým záujmom.
"Aro, o čo tu ide" vyprskol Caius.
"Len pokoj, brat môj" chlácholivo ho zahriakol Aro. Caius reagoval na Arove chlácholivé slova čudne. Usadil sa na trón medzi nich a povedal.
"Nepredstavíš ma tým chlapcom?" znova sa ma opýtal.
"Ale iste" povedal som a spoza mňa vyšli Cody a Dylan.
"Bratia moji" povedal a rozradostene sa usmial "tu pred nami stoja dvojičky, ktoré ma tak zaujali." Jane prenikavo zavrčala tenkým hlasom. Aro sa na ňu len pobavene pozrel.
Caia to celkom zaujalo, hlavne od vtedy, keď počul slovo mocní. A Marcus vyzeral �" znudene. Inak sa to nedalo opísať. Akoby mal Arovho nadšenia za celé tie roky dosť.
"Vy," povedal Aro, prstom ukázal na Dylana a Codyho, a milo sa na nich usmial "vaše mená."
"Dylan."
"Cody." Povedali obaja. Caius sa pomrvil v kresle. Aro sa potešene zasmial
"Dylan a Cody, moji drahí," dal si dlhšiu pauzu "vítam vás vo Voltere. Ako sa vám tu páči?" opýtal sa ich a chamtivo sa na nich usmial.
"Je to tu pekné" povedal Dylan.
"Tak to mám radosť, že sa ti tu páči" a podišiel k nám s rozžiarenou tvárou. 
"Mohol by som ..." a kradmo pozrel na Dylanovu ruku. Ten sa na mňa pozrel a ja som len letmo prikývol. Vystúpil o krok dopredu a podal mu ruku. Aro ju so spokojným úsmevom prijal.
Keď skončil, pustil jeho ruku a teraz sa pozeral na Codyho.
"Tvoj brat ťa má veľmi rád" povedal a maniacky sa naňho usmial. "Mohol by som poprosiť aj tvoju ruku?" a vystrel k nemu ruku aby mu podal svoju.
Cody zdĺhavo vychádzal dopredu, ale ruku mu podal hneď. Aro ju oblapil a úchylne sa pousmial.
"Neobvyklé" povedal a zvesela sa zasmial.
"Čo je neobvyklé Aro?" povedal a škaredo sa pozrel na svojho brata.

"To čo dokážete, je naozaj obdivuhodné" a fascinovane nakláňal hlavu nabok.
" Čo dokážu?" Caius sa mračil tak intenzívne, až sa zdalo, že sa jeho papierová pokožka už nikdy nevyrovná.
"Ovládajú dva živly. Oheň a Vodu" povedal Aro s obrovským údivom. "Je to veľká anomália, pretože oheň je pre nás smrteľne nebezpečný" mrmlal si. "HA-HA-HA!" hlasno a psychopaticky sa zasmial.
"Nech sa predvedú" povedal Caius bezcitne a kruto sa pousmial. Marcus iba ľahostajne zdvihol oči, akoby za pozeral cez nás.
Dylan vytvoril ohnivú guľu a Cody zasa bodce z vody.
Aro s Caiom ich vyvalene pozorovali. Marcus sa na ne pozrel s úplne prázdnym výrazom
"Úžasné" povedal Aro a nadšene tlieskal. Na chvíľu sa zamyslel, akoby chcel niečo, čo nemôže mať. Pozeral po mne, potom po deťoch a zľahka sa zachechtal.
"Aaron dal som si ta sem zavolať, lebo som si chcel s tebou pohovoriť," pôvabne sa usmial "o tom, čo sa stalo a prečo sa títo dvaja dych vyrážajúci chlapci museli pridať do nášho sveta. Ale podľa tvojich a ich myšlienok a spomienok viem, že to nebude treba."
"Ako nebude treba?" ozval sa Caius a rozčúlene na Ara zazeral, no akoby ho zároveň obviňoval zo zrady
"Ja to chcem vedieť, Aro" vyštekol Caius. Zdalo sa, že ho rozzúrilo ako sa musí vypytovať.
"Brat môj," začal Aro trochu podráždene, akoby ho prerušil v niečom dôležitom. "Tieto dve deti neboli premenené nezákonne. Boli premenené z jedného dôvodu ..." odmlčal sa "... umierali. A tak, náš priateľ" ukázal na mňa a to slovo tvrdo zvýraznil "im daroval dar nesmrteľnosti a ujal sa ich ako svojich synov. Od týchto dvoch detí, nám vyzradenie nehrozí." povedal a pozeral po deťoch. 
"A okrem toho nebola by škoda zničiť takéto talenty? Adoptívny otec čo mení podoby, a jeho deti čo ovládajú dva živly �" OHEŇ A VODU" opýtal sa ho Aro .
Caius sa namrzene chmúril, ako keby ho Aro svojou pokojnou otázkou urazil. Iba nedbanlivo hodil rukou. Aro vyzeral, že sa dobre baví.
"Aro, môžem sa niečo opýtať?" opýtal som sa.
"Samozrejme" odpovedal Aro a zdvihol jedno obočie. Hovoril teraz so zdvorilým záujmom. Do frasa, pomyslel som si. Aro je najnebezpečnejší práve keď je zdvorilí
"Fajn" začal som "keď sme to už vyriešili, mohli by sme odísť Aro?"
"Ale iste, môj mladý priateľ," zasa ten úsmev "ale ešte chcem tvojim synom, ale aj tebe položiť jednu otázku."
Nasledovala dlhá odmlka a mne pri nej došlo o čo mu ide.
"Aaron, Dylan a Cody, nechceli by ste sa pridať k našej garde? Boli by ste tu vítaní s otvorenou náručou ..."
"Nie Aro" prerušil som ho " ja nemám záujem pridať sa k vám."
"Aha" smutne povedal Aro "Tvoja spoločnosť by sa mi páčila." Jane po mne zúrivo zazrela.
"A vy? Dylan a Cody? Nechcete sa pridať k mojej garde? Mať také dary ako vy, tu by ste ...."
"Aro?" ozval sa Marcus. Aro iba rýchlo a nadšene odskočil smerom k nemu, lebo vystrčil ruku dopredu a čakal kedy sa jej Aro dotkne. Ten sa na ňu vrhol a po chvíli sa na nás pozrel. A Marcus už zasa hľadel neprítomne pred seba.
"Hmm, aká škoda. No čo už, keď sa nedáte rozdeliť ... Ale ak by ste si to ešte rozmysleli, budeme vás vítať s otvorenou náručou." Jane iba potichu sykla. Caius sa narovnal a nahodil prísny nepreniknuteľný výraz.
"Ďakujeme Aro, ale nie som si istý, či svoje rozhodnutie zmeníme tak rýchlo" povedal som mu a pokúsil som sa o úsmev.
"A myslím si, že Jane by nebola veľmi nadšená, keby som sa pridal" a chladne som sa na ňu pozrel. Ona mi svoj pohľad opätovala. Aro na ňu pomaly a pobavene pozrel a potom povedal.
"Ju by to prešlo. Ona je taká, lebo je do teba zahľadená od prvej chvíle, čo ťa uvidela ..." pozrel na Jane a tá sa naňho teraz nepozerala príjemne a milo, ale trochu kyslo a zahanbene.
"Pane" povedala, ale Aro ju umlčal mávnutím ruky.
"Dobre" povedal som "teraz, keď sme to vyriešili a dokončili, mohli by sme už odísť?" opýtal som sa opatrne a milo som sa na nich usmial.
"Ale pravdaže priateľ môj, teší ma že sa to skončilo šťastným koncom a že sme vás nemuseli zabiť." povedal. "Mám rád šťastné konce" a zvrhlo sa usmieval.
"Ďakujem Aro" uklonil som sa mu, aj jeho bratom. Pomaly som sa uklonil aj Jane a keď som sa dvíhal naspäť, všimol som si, ako sa pousmiala. Neveril som, že ju uvidím sa niekedy takto pousmiať na mňa.
"Dovidenia, moji mladí, noví priatelia" povedal Aro, ktorý už sedel vo svojom tróne a mával nám s patologickým úsmevom.
"Ďakujeme za návštevu" ozval sa Marcus. "Radi vám ju oplatíme" dodal.
"A dajte si pozor, Volturiovci nedávajú druhú šancu" povedal Caius. Toto isté povedal aj mne, keď ma Jane a Alec vyvádzali preč z pevnosti. ,A daj si pozor, Volturiovci nedávajú druhú šancu.,
Predstúpil pred nás Demetri a ukázal nám rukou smer k dverám. "Poďte za mnou."
Rýchlo sme vyšli von z veľkej siene a kráčali sme dolu halou k východu.
"Počkajte tu do zotmenia, prosím" povedal, keď sme vošli do vstupnej chodby a odišiel.
Sadli sme si na sedačky oproti pracovnému pultu tej ženy.
"Ste v pohode?" opýtal som sa tak potichu, aby to nepočula.
"Sme" odpovedali jednohlasne.
"Vravel som vám, že Ara nadchýnajú tieto talenty. keby ste žiadny nemali a nevzbudili jeho zvedavosť, nerobili by toľko okolkov."
"Ten Aro vyzeral tak ..."
"Je to magor" skočil mu do reči Dylan.
"Hej, ale vyzeral tak, akoby sa naozaj tešil."
"Veď on sa aj tešil, pokiaľ sme mu nepovedali, že tu nezostaneme" povedal som.
"No chudáčik" ozval sa znovu Dylan.
"A ten Marcus bol ..." začal Cody " no vyzeral, akoby sa riadne nudil."
"Vraví sa, že je taký od vtedy, ako mu zomrela žena. Hovorilo sa, že sa volala Didyme a bola zničená v boji, Arom" povedal som.
"A Caius pôsobil kruto" povedal pre zmenu Dylan.
"Caius si myslí, že spravodlivosť je to najdôležitejšie a po rokoch vykonávaní trestov smrti by sa každý zmenil" povedal som.
A tým sa naša debata skončila. Chlapci sa už na nič nepýtali a ja som nevedel, čo im viac povedať iba: " Mám vás rád."
Počkali sme tam do zotmenia a potom sme sa pobrali domov. Bežali sme celú cestu a zastavili sme sa až na čistinke pred domom. Celá rodina sedela na verande a čakala na nás. Svižne sme si vyšli spomedzi stromov a všetci začali kričať a utekať smerom k nám. Vyplašene sme sa na seba pozreli a čakali sme na to, kedy dobehnú.
Prvý dobehol Alec, za ním Christy, Alex, Christopher ... Elen, sa mi hodila okolo krku a dala mi bozk na líce.
"A Adrian?" opýtal som sa.
"Je hore v tvojej izbe. Spí" povedala Christy a nežne sa usmiala.
Zo všetkých strán sa hrnuli otázky .... Čo od vás chceli? .... Čo povedali? .... Či sme kúpili nijaké oblečenie - táto patrila samozrejme Brandy ... ale najviac ma dostala Christopherova. "Pozdravuje ta Aro, Christopher" povedal som. "Ďakujem."
"Počkať ..." povedal, všetci stíchli "Kde ste to vlastne boli?" Každý vybuchol do obrovského smiechu a chudák Christopher nechápal prečo. Ten si zasa stojí na kábli, pomyslel som si. Podišiel som k nemu a objal ho. "Mám ťa rád otec."
"Aj ja ťa mám rád synak" povedal.
Zvyšok večera sme ostali von a rozoberali sme čo sa stalo. Cody a Dylan rozprávali čo bolo vo Voltere a o čom sme sa tam rozprávali. Všetci sa tak uvoľnili, že sme skoro zabudli, čo sa dnes stalo. Ale ja som na to nemohol prestať myslieť. Proste som sa nemohol presvedčiť, že to bolo len tak. Podľa mňa Volturiovci hľadali nijakú zámienku. Rozhodne to bolo aj pre Arove nadšenie pre talenty, ale určite tam išlo aj o niečo viac ...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama