"Na exitenciu upírov je najviac podložených dôkazov, no napriek tomu v nás nikto neverí :["

Moje city k Aaronovi (3. časť)

3. ledna 2010 v 17:17 | Elen |  Elen Clyde
"Však tu zostaneš so mnou. Až naveky." šepkala som mu a a moje objatie sa zosilovalo.
"Zostanem, neboj sa." povedal a hladil ma po vlasoch. "Navždy."
Odtiahla som sa od neho a znova ho pobozkala.
Celú noc sme presedeli v lese. Vrátili sme sa až na svitaní. Bolo podozrivo jasno a ja som mala pocit, že ísť do školy nie je dobrý nápad. Neviem, či to bolo tým, že som sa chcela uliať a zostať s Aaronom alebo to bola pravda.
"Christopher, myslím, že dnes bude svietiť slnko." povedala som mu.
"Myslíš to vážne alebo to je len prianie?" zasmial sa.
"Hm. Neviem ale veď jeden deň doma nemôže nikomu ublížiť." usmievala som sa na ňho. Christopher sa pozrel von oknom.
"No dobre. Dnes asi bude predsa len slnečno." skonštatoval. Otočila som sa, že idem za Aaronom a vtedy ma niečo napadlo.
"Prečo si Aaronovi povedal o našom rozhovore?" spýtala som sa. Christopher vyzeral tou otázkou trochu zaskočený.
"Bolo by lepšie, keby som mu to nepovedal?" Nahodila som výraz " Hm, tiež pravda."
"Myslíš, že by chcel so mnou bývať?"
"Myslím, že to je jedna z vecí po ktorých túži." zasmial sa Christopher. Usmiala som sa a odišla.
Aaron ležal na diváne v mojej izbe.
"Idem do mesta. Ideš so mnou?" spýtala som sa a Aaron nahodil dokonale unudený a otrávený výraz.
"No dobre ale ak sa ti tá posteľ nebude páčiť, tak to nebude moja vina." zasmiala som sa a pobozkala ho.
V škole sme o sebe rozšírili, že máme alergiu na slnko, takže sme mohli vychádzať aj cez slnečné dni. Zababúšený od hlavy po päty a so slnečníkom ale chodiť do školy to by bolo príliš riskantné. Keď som bežala cez les, Aaron ma dobehol. Vedela som, že pôjde za mnou.
"Ty nám chceš kúpiť posteľ?" spýtal sa a ja som zastavila.
"Nemáš z toho radosť?" spýtala som sa a môj úsmev povädol.
"Samozrejme, že mám ale myslel som, že budeš chcieť počkať." Pokrútila som hlavou.
"Čakala som už dosť dlho. Čakala som na teba. Chcem byť s tebou a to je jediné na čom záleží."
Chvíľu sme len tak stáli oproti sebe.
"Ideme?" spýtal sa Aaron a podal mi ruku. Pokývala som hlavou a znova sme sa rozbehli.
Vybrali sme si krásnu drevenú posteľ z orechového dreva a s baldachýnom z polopriesvitnej organce. Odvoz bol zadarmo ku posteli. Prišlo mi to trochu smiešne ale svet je predsa len prispôsobený ľuďom.
S Aaronom sme sa dohodli, že budeme bývať v mojej izbe. Posteľ sme mali poskladanú za pár minút. Aaron si na ňu hneď ľahol ale ja som zostala stáť a so zamysleným výrazom som si posteľ obzerala.
"Bude to dobré." povedal. "Prestaň už toľko obzerať tú posteľ a poď ku mne."
Obišla som posteľ a ľahla si k nemu. Objal ma okolo ramien a vtedy mi niečo napadlo.
"Nemali by sme ostatným povedať, že sme spolu?"
"Myslím, že si to už všimli ale ak chceš." mykol plecom. Vstala som z postele a zišla dole schodmi.

"Christopher, Chris, Cristy, Alex, Ema, Emily, mohli by ste prísť do obývačky." Musela som kričať lebo niektorý boli práve na love. No za chvíľu boli všetci v obývačke. Aaron stál vedľa mňa a držal ma za ruku.
"Ako viete, za posledné dni sme prešli veľkými zmenami." povedala som a na konci vety som sa pozrela na Aarona. "A preto sme sa rozhodli bývať spolu." Chvíľu bolo hrobové ticho a to ticho bolo horšie ako akákoľvek reakcia.
"Vy ste spolu , ako spolu?" spýtala sa prekvapene Alex. Neodpovedala som jej, len som sa usmiala najnevinnejšie, ako som vedela a na tvári som mal ten "Už to tak bude." výraz. Alex sa oprela o operadlo sedačky a priložila si ruku k ústam. Tvárila sa šťastne ale prekvapene. Myslím, že sme všetkým spôsobili poriadny šok. Všetkým, až na Christophera. Ten sa len usmieval, aj tak už o všetkom vedel.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama