"Na exitenciu upírov je najviac podložených dôkazov, no napriek tomu v nás nikto neverí :["

Príchod

27. října 2011 v 20:26 | Elen |  Elen Clyde
Keď som vstúpila do mesta, spomalila som. Cez mesto som prechádzala pomaly a obzerala som si každý detail, akoby som si chcela všetko zapamätať ale ako náhle som urobila ďalší krok, predošlý obraz sa mi vytratil z pamäte a vedela som, že si naň už nikdy nespomeniem. Cestou som uvažovala o tom, čo sa stalo posledné dni. Môj útek bol čisto spontánny a na mňa až príliš odvážny. Opustila som všetko, čo som poznala a bezhlavo som sa vrhla do neznámeho sveta. Vedela som, že takto to nemohlo fungovať. Okamžite som vymazala všetky myšlienky týkajúce sa minulosti a v hlave som si nechala prázdne miesto, ktoré čakalo na zaplnenie prítomnosťou.
Popri tom ako som uvažovala, došla som až ku starej stredovekej pevnosti. Čisto intuitívne, netušila som prečo. Vošla som cez veľkú drevenú bránu so skupinkou turistov ale asi v polovici prehliadky som sa odpojila. Sama som sa túlala pevnosťou, až som zašla do pivníc v podzemí.
Zrazu sa mi pred očami mihla postava. Nebola som na to pripravená, takže som si ho nestihla poriadne obzrieť ale zbadala som, že to bol Američan, ktorý mohol mať okolo 35-40 rokov. Sledovala som ho za roh až sa zrazu stratil v stene. Musel tam byť tajný vchod. Začala som preskúmavať steny až sa mi nakoniec predsa len podarilo otvoriť tajnú chodbu. Bola tam tma, vlhko a chladno.
Vošla som do chodby a obzerala si steny, boli z kameňa, tak ako celá pevnosť, o pár metrov ďalej sa začínal rad dverí z tmavého dubu. Vždy dve oproti sebe. Šla som ďalej do podzemia ale po niekoľkých metroch ma dlhá biela ruka priklincovala krkom o stenu. Bola to žena s dlhými hnedými vlasmi a jasne červenými očami. Určite bola z Európy ale krajinu som uhádnuť nedokázala. Oblečené mala džínsy, čierny top a na tom prehodené bordové sárí. Niečo zašepkala po francúzsky, v preklade to znamenalo niečo ako čerstvé mäso. Povedala to veľmi rýchlo ale napriek tomu jej hlas znel mäkko a zvodne.
Dala mi ruku dole z krku a viedla ma hlbšie do katakomb. Šla krok za mnou a vždy, keď som čo i len pootočila hlavu, štuchla ma medzi lopatky. Na konci chodby už neboli dvere ale chodba sa rozširovala do miestnosti v tvare L na ľavej strane. Vyzeralo to, akoby niekto vybúral poslednú izbu, doniesol tam stôl a stoličky z dubového dreva, pár skriniek zo starej kuchynskej linky a urobil z toho kuchyňu s jedálňou.
Pri stole sedel starec s dlhými šedými vlasmi, hlavu mal zvesenú, takže som mu nevidela do tváre. Na prvý pohľad by som povedala, že je to človek ale bledosť jeho pokožky dokazovala, že sa mýlim. Po chvíli z provizórnej kuchyne vyšiel aj ten Američan, ktorého som videla v pevnosti. So ženou za mnou prehodili pár viet v jazyku, ktorému som nerozumela. Tipovala som, že to bola hindština ale nebola som si istá. Starec zrazu zdvihol hlavu a pozrel sa na mňa udivenými jasne červenými očami.
"Elen?" oslovil ma. Najprv som ho nespoznávala ale črty jeho tváre sa mi zdali veľmi povedomé.
"Philip?" Zaskočilo ma, že ho znova vidím. Okamžite vyskočil zo stoličky, chytil ma za ruky a doviedol na druhú stranu stola. Odsunul mi stoličku a posadil ma na ňu, sadol si na stoličku hneď vedľa mojej ale otočil ju tak, aby sme boli oproti sebe. Predtým vyzeral zúfalo, aj keď som mu nevidela do tváre. Ale teraz jeho tvár žiarila.
"Vy sa poznáte?" prerušila nás hnedovláska. Hovorila po anglicky ale mala dosť výrazný prízvuk. Len ťažko som dokázala odtrhnúť oči od Philipa. Stále som skúmala každú vrásku na jeho tvári. Oh, tak strašne zostarol. Kedysi som ho milovala a aj keď od vtedy prešli celé storočia, nemohla som ho mať nerada. Otočila som sa ku hnedovlasej žene za mnou. Stála asi dva kroky za operadlom mojej stoličky.
"Ehm...áno, poznáme sa," odpovedala som jej a znova sa otočila ku Philipovi. Znova s Američanom prehodili pár viet v tom neznámom jazyku. Pri poslednej vete sa na nich Philip na stotinu sekundy pozrel ale inak celú svoju pozornosť venoval mne, stále s tým užasnutým pohľadom a na perách mu stále pohrával úsmev.
"Máš zvláštne oči," podotkol Američan pevným hlasom, bradou kývol smerom ku mne a oprel sa o stenu vedľa výklenku, kde bola umiestnená kuchynská linka. Tiež hovoril po anglicky a jeho angličtina nebola vôbec zlá.
"Neživím sa ľuďmi," odpovedala som stroho.
"Hlúpe dievča," povedal s odporom a pokrútil hlavou. Potom prehovoril na brunetu.
"Poď," povedala hnedovláska a urobila krok smerom ku chodbe.
"Kam?" spýtala som sa okamžite. Nebála som sa, len som chcela vedieť kam ideme.
"Uvidíš," povedala ale ja som zostala sedieť na stoličke. Zozadu ku mne prišiel Američan a položil mi dlane na plecia. Zatiaľ to bolo len upozornenie, že ak nepôjdem, dostane ma tam násilím. Všimla som si, ako na neho Philip zazrel. Radšej som vstala zo stoličky a pobrala sa späť do chodby. Predo mnou šla hnedovláska, za mnou Američan a Philip sa držal buď vedľa mňa alebo vedľa Američana.
Znova sme sa dostali do pivnice, kde som prvýkrát uvidela Američana. Ale hnedovláska otvorila ďalšie dvere v stene oproti. Predpokladala som, že popod celú pevnosť vedú katakomby a ako sme kráčali po ďalšej dlhej chodbe, usúdila som, že som nebola ďaleko od pravdy. Došli sme asi ku piatym dverám napravo a bruneta na ne zaklopala. Spoza nich sa ozval muž znova tým divným jazykom. Bola som si istá, že povedal vstúpte, aj keď som mu nerozumela. Keď hnedovláska otvorila dvere, stál za nimi vysoký Afroameričan.
Na sebe mal len džínsy, ktoré odhaľovali vypracované telo podivnej sivastej farby a jeho oči žiarili na červeno. Vyzerá, že sa práve vrátil z lovu. Hnedovláska znova spustila tou neznámou rečou, ale raz spomenula Philipa. Keď dohovorila, Afroameričan sa otočil ku mne a rukou mi nadvihol bradu. Okamžite som trhla hlavou a on spustil ruku. Usmieval sa ale jeho úsmev nevyzeral nepriateľsky, trochu zvedavo ale nie nepriateľsky.
"Hovoríš po anglicky?" spýtal sa ma. Len som kývla hlavou. "Dobre." Vyzerá, že ho to potešilo. "Netrápi ma z kade si prišla, kto si ani čím sa živíš," určite narážal na moje oči, určite sa už s nejakými vegetariánmi stretol. "Môžeš tu ostať," povedal a potom jeho úsmev povädol. "Ale ak budeš robiť problémy, nebudeš tu vítaná," dodal. Potom sa otočil k hnedovláske. "Galiote, prideľ jej izbu vedľa tvojej a dávaj na ňu pozor," povedal prísne.
"S radosťou," povedala znova tým zvodným hlasom ale teraz akoby v ňom bol prísľub násilia. Trochu ma to vystrašilo ale strach rýchlo pominul. Mlčky sme prešli znova do našich katakomb. Došli sme až na koniec ku stolu a Galiote mi odsunula stoličku za vrchom stola.
"Sadni si," povedala a ja som tento krát naprotestovala. Sadla si po mojej ľavej ruke a ku nej si sadol Američan. Napravo si sadol Philip a neprestával sa na mňa usmievať.
"Ja som Galiote, ale to už určite vieš," začala hnedovláska po anglicky. "Toto je Garrett a s Philipom sa už poznáte," pokračovala, vtom som začula kroky po chodbe a netrvalo ani sekundu, keď ku nám doletelo mladé, asi 16- ročné dievča. Určite bola z Japonska, prezrádzali to črty jej tváre a modrá školská uniforma. S úsmevom a bezstarostnosťou povedala niečo Galiote. Znova použila ten neznámy jazyk a aj keď ma napadlo, že by ma to asi malo štvať ale zatiaľ som tomu rozumieť nepotrebovala. Prešla do kuchyne a odišla so starým, obitým, keramickým hrnčekom v ruke. Nevedela som na čo jej je ale mala som zlú predtuchu, že to nechcem vedieť.
Predtým ako zašla za roh sa otočila a spýtala sa niečo Galiote. Galiote pokrútila hlavou a odpovedala jej. Ako hovorila druhú vetu, hlavou kývla smerom ku mne. Japonka sa otočila a vysmiata od ucha k uchu odišla. Ako odchádzala z chodby sa ešte chvíľu ozývala nejaká japonská pesnička, potom zvuk zmizol za tajnými dverami.
"Mimo mesta môžeš loviť kedykoľvek, v meste len cez noc. Nikdy sa neukazuj v meste cez deň! Ľudia sú tu veľmi poverčiví a niektorí ešte stále nezabudli na historky o," na chvíľu sa zarazila a zamyslene začala rátať na prstoch. "Kali, Acheri, Beital, Bantu, Bhūta, Brahmaparush, Chedipe, Daanav, Jigarkhwar, Masan, Pacu Pati, Pichal Peri, Rakasahas, Vetalas, Yaksha a podobne. Väčšinou sú to len "babské povídačky," mykla plecom "ale istota je istota. My lovíme každú noc jedného- dvoch ale je na tebe, ako sa rozhodneš. Smrti je to dosť aj bez nášho pričinenia ale nech to radšej vyzerá ako choroba," pozrela sa na moje oči, "Samozrejme, na zvieratá sa toto obmedzenie nevzťahuje. Raz za čas usporiadame Lov. Vždy vyberieme človeka, ktorého potom pustíme do lesa. Necháme mu náskok, aby mal šancu ujsť a potom ho ulovíme. Ale Darelovi," predpokladala som, že to je ten afroameričan "sa zdá príliš kruté takýmto spôsobom zabíjať nevinných a tak si väčšinou vyberáme vrahov alebo pasákov. Pre teba to asi nebude veľmi zábavné ale možno sa k nám raz pridáš," hovorila neutrálnym hlasom. Tiež nevyzerala, že by si Lov nejako veľmi užívala ale ja som bola zdesená z tej predstavy. Vždy sme žili medzi ľuďmi a nikdy som žiadneho nezabila. Lenže vtedy som pri sebe mala moju rodinu...vtedy...teraz sú preč a ja som...čo vlastne?...povedala by som, že ma opustili, lenže pravdou je, že ja som utiekla. "Jeden je aj dnes večer, ak chceš môžeme sa ísť pozrieť," pokračovala Galiote. Rýchlo som pokrútila hlavou, naozaj som nemala záujem.
"Ukážem ti izbu," povedala a vstala od stola. Moja izba bola vlastne len kamenná cela s matracom, stoličkou a stolom, na ktorom bola postavená sviečka. Boli to asi tretie dvere od jedálne.
"Nie je to žiadny luxus ale dá sa tu vydržať," povedala. "Keby dačo mám izbu hneď vedľa." Chvíľu som si obzerala miesto svojho súčasného pobytu a potom som sa vrátila ku stolu.
Philip sa ma hneď začal vypytovať rôzne otázky, ako kto, kedy a prečo ma premenil, kde bývam a ako som sa sem dostala. Odpovedala som zdráhavo a veľmi neisto, nechcela som spomenúť Aarona, Evelyn alebo kohokoľvek z mojej rodiny. Nechcela som o nich hovoriť ale už len spomienky na nich boleli. Z časti som mala aj pocit viny, že som ich opustila ale smútok bol horší. Celý rozhovor som sa pozerala na svoje ruky zopäté na stole a na otázku prečo som tu, som len povedala: "Potrebovala som dovolenku," povedala som odmeraným, napätým hlasom.
"Ale no tak. Došlo nám, že pred niečím utekáš, len dúfam, že to nie je príliš vážne. Ale neboj sa, toho je India, krajina neobmedzených možností," povedala Galiote a pomaly sa ku mne naklonila, akoby ma chcela pobozkať. Keď dohovorila zasmiala sa a narovnala sa tak rýchlo, že aj ja som to mala problém postrehnúť.
"Idem na lov," povedal po chvíli ticha Garrett a odišiel. Po chvíli odišla aj Galiote a ja som zostala sama s Philipom. Philip zrejme usúdil, že viac informácií zo mňa nedostane a tak ma nechal, aby som sa pýtala ja. Hovoril mi o tom ako prežíval svoju mladosť s mnohými ženami (áno, vtedy som ho milovala) a ako konečne našiel tú pravú. Oženil sa a mal deti. Zostarol a jeho žena umrela. V Londýne sa povrávalo, že tam žije čarodejnica, ktorá dokázala oživovať mŕtvych.
"Vybral som sa k nej ale moju ženu zachrániť nedokázala. Miesto toho mňa samého pripravila o život," povedal a po jeho úsmeve nezostalo ani len stopy.
Keď dorozprával svoj príbeh, znova vyzeral ako ten starec, ktorého som videla sedieť pri stole pred niekoľkými hodinami, zúfalý a osamelý. Zvyšok noci som strávila buď vo svojej izbe alebo v jedálni s Philipom a Galiote.
Nadránom sa Japonka vrátila z Lovu a hrnček, ktorý držala v ruke, bol teraz plný krvi.
"Aký bol Lov?" spýtala sa Galiote neutrálnym hlasom. Hovorila po anglicky a ja som sa nemohla zbaviť pocitu, že to robí kvôli mne.
"Úžasný. Dostala som ho ako prvá," odpovedalo dievča so smiechom a odchlipla so z poháru, ktorý bol teraz plný krvi.
"Elen, toto je Chiharu," povedala Galiote a ukázala na Japonku.
"Dža," pozdravila ma po japonsky a uklonila sa. Jej úsmev bol dokonalý, až na kvapky krvi v kútikoch. Hnusili sa mi ich spôsoby, ich krutosť. Vždy som sa snažila zabíjať rýchlo, pretože som nechcela spôsobovať zbytočné utrpenie, dokonca ani zvieratám. Lenže oni sa v utrpení vyžívali. Moje zdesenie trvalo až do nasledujúceho dňa, potom som tú myšlienku zavrhla s odôvodnením, že ak tu chcem vydržať, nesmiem ich nenávidieť. Navyše toto nie je Anglicko.
Okrem takýchto menších incidentov bol život v Indii celkom pokojný. Lovila som v lesoch okolo Pune raz- dva krát do týždňa, väčšinou som sa zdržiavala v katakombách a takmer všetok čas som trávila čítaním kníh. Vždy som si v noci nejaké ukradla a na druhý deň som ich vrátila presne na to isté miesto, kde som ich vzala. Tak som to robila aj s oblečením a všetkými vecami, ktoré som potrebovala.
Zvyšok času som trávila s Galiote a Philipom, s ktorými som sa učila hindštinu- ten podivný jazyk. Galiote bola Francúzska a tak som sa s ňou neskôr začala zdokonaľovať vo francúzštine. Bola podobná ako latinčina, takže som sa ju učila veľmi ľahko.
Pár krát nás prišiel pozrieť aj Darel. Bol to čistokrvný optimista, vždy s úsmevom na perách a vždy len v džínsoch- bosý a hore bez. Zároveň som sa ich pýtala na obyvateľov katakomb. Ako som už spomínala Galiote je z Francúzska ale vždy keď som sa jej spýtala na minulosť, vyhla sa odpovedi. Garrett je Američan bez nadania a Darel je Afroameričan, ktorý vie lietať. A to najlepšie na záver, Philip má schopnosť spojiť sa s mŕtvymi. Hneď som si spomenula na Evelyn a Alana. Mohol by mi pomôcť aspoň sa s nimi rozlúčiť.

/nové charaktery:
  • Galiote de Rouen- Bojana Panic
  • Lord Philip Brightmore- Christian Manon
  • Garrett- Gerard Butler
  • Darel- Simon Webbe
  • Chiharu- Chiaki Kuriyama/
 

Další články


Kam dál

Reklama